Browsed by
Autor: mfhf

MFHF, TO NIE SÚ LEN FILMY

MFHF, TO NIE SÚ LEN FILMY

Sobotný večer sa niesol nielen v znamení filmových premietaní, lezeckej súťaže, krstu knihy, ale aj multimediálnych prezentácií so vzácnymi hosťami.

Ako prvý sa divákom predstavil horolezec Leo Houlding. Po 15 rokoch zavítal tento lezecký zázrak, juniorský majster sveta, z Británie opäť do Popradu, aby porozprával o svojej doposiaľ najťažšej lezeckej expedícii v Antarktíde, ale aj o lezeckých začiatkoch a bigwallových dobrodružstvách. Leo už ako 10-ročný chlapec vyliezol na vysokú vežu Old man of Hoy, na ktorú neskôr vyliezol aj s jej prvolezcom, vtedy 80-ročným legendárnym Chrisom Boningtonom. Ako Leo skromne povedal: „Nemusíte ísť vysoko, aby ste zažili dobrodružstvo. Najdôležitejšie na expedícií je vrátiť sa domov. “

 

V poslednom bloku večera odprezentovali svoje zážitky z Antarktídy, ktoré sú súčasťou ich projektu Seven Virgin Summits, nádejní horolezec a paraglajdista Michal Sabovčík a Juraj Koreň. Veľká zasadačka na MsÚ v Poprade praskala vo švíkoch a diváci odchádzali plní dojmov.   

 

VÝSLEDKY FESTIVAL CUPU

VÝSLEDKY FESTIVAL CUPU

V rámci festivalu sa uskutočnila aj obľúbená súťaž v boulderingu – Festival Cup, ktorý bol súčasťou Slovenského pohára v lezení dospelých a mládeže. Napínavé lezecké súboje sledovalo na Námestí sv. Egídia množstvo divákov, vrátane festivalových hostí ako napríklad Leo Holding či Igor Koller.

V športovom lezení – boulderingu – olympijskej disciplíne na LOH v Tokiu 2020, súťažilo v Poprade 14 žien a 24 mužov. Do finále postúpilo na základe kvalifikačných kôl 8 najlepších žien a 8 mužov. Štyri novopostavené cesty a štyri minúty na ich prelezenie rozhodli o víťazoch jednotlivých kategórii.

V kategórií U16 ženy zvíťazila Pezinčanka Katka Váleková, za ňou nasledovali členky lezeckého klubu Rozlomity Košice Rebeka Novotná a Barbora Čemanová. Medzi chlapcami bol najlepší Jakub Fabric, Samo Štefánik a Viktor Kotuliak.

Medzi staršími, v kategórií U18, sa stala absolútnou víťazkou budúca olympionička, skvelá slovenská lezkyňa Vanda Michalková z lezeckej akadémie Bratislava. Druhá vo finále skončila Lenka Bacigálová z Pezinku, tretia Lívia Hrašková z klubu Metropol Košice. Medzi chlapcami obsadili pódiové priečky Matúš Válek, za ním Oliver Urda a Matej Belan.

V celkovom poradí zvíťazila Vanda Michalková, 2. miesto si vybojovala Katka Váleková a 3. Lujza Michalková. V kategórii muži sa najlepšie darilo Jakubovi Švubovi, ktorý vo finále porazil Štefana Bednára z Kežmarku i Matúša Váleka z Pezinka.       

NÁROČNÁ CESTA NA VRCHOL

NÁROČNÁ CESTA NA VRCHOL

V piatok o 18.00 sme mali na MFHF tú česť privítať úspešnú rakúsku horolezkyňu Gerlinde Kaltenbrunner, ktorá ako prvá žena v histórii vystúpila na všetkých 14 osemtisícoviek bez použitia kyslíka.

Gerlinde do programu prispela svojou multimediálnou prezentáciou, ktorej hlavnou témou bol práve výstup na druhý najvyšší vrch sveta – K2. Táto hora, ktorej výstup mnohí považujú za najnáročnejší, ostala aj Gerlinde ako posledná nevylezená spomedzi štrnástich najvyšších štítov sveta. Náročnosť tohto výstupu dokazuje aj fakt, že Gerlindinmu úspešnému výstupu predchádzalo šesť pokusov. Práve o tom siedmom a o splnení veľkého sna sa Gerlinde rozhodla rozprávať vo svojej prezentácii.

Divák mal možnosť počuť detailný opis celého výstupu doplnený o úchvatné zábery majestátnych hôr. Celé rozprávanie bolo mimoriadne pútavé a pôsobilo ako strhujúci a napínavý film. Všetko počas samotného výstupu nešlo hladko a tím sa musel pasovať so zlým počasím, nebezpečenstvom lavín, či zničeným hlavným stanom. Bolo veľmi jednoduché vžiť sa do pocitov účastníkov expedície a aspoň na pár minút sa spolu s nimi ocitnúť na náročnej ceste na vrchol.

Gerlinde divákom počas besedy okrem praktických rád a zaujímavostí odovzdala aj pekné posolstvo. Na ceste za splneným snom je dôležité byť pokorný, veriť v samého seba a svoju intuíciu a nenechať sa odradiť neúspechmi.

(bea)

VRCHOLOVÁ PRÍŤAŽLIVOSŤ

VRCHOLOVÁ PRÍŤAŽLIVOSŤ

Peter Hámor je prvým Slovákom, ktorý vystúpil na najvyššie vrcholy kontinentov a na všetkých štrnásť osemtisícoviek, čím dovŕšil tzv. „Korunu Himalájí“. Asi pred štyrmi rokmi oslovil filmára Rasťa Hatiara, či by nespracoval z archívnych materiálov dokument o jeho srdcovke – Annapurnách.

Rasťo navrhol spraviť film o všetkých osemtisícovkách. Úloha sa miestami javila ako zdanlivo nesplniteľná výzva, obrovská zodpovednosť urobiť film o takom významnom človeku. „Bol to môj doteraz najťažšie vznikajúci film. Peťo mi dodal kvantum materiálu, z ktorého som musel vybrať len zlomok. Rok som trávil intenzívnym filmovaním Peťa v Nepále, Tatrách, v jeho domácom prostredí, v Slovenskom Raji a na podujatiach, kde vystupoval. Veľkú časť filmu tvoria rozhovory. Oslovil som asi 15 významných osobností – jeho priateľov, spolulezcov, ktorí poskytli cenné, úprimné výpovede o Peťovi. Vo filme sa objavili aj dnes už žiaľ nebohé osobnosti horolezectva, ktoré s Peťom prišli do kontaktu na expedíciách. Roky práce si vyžiadali aj finančnú podporu, s ktorou nám pomohla RTVS. Postupne som začínal veriť, že to zvládnem. Že to, čo som si naložil na plecia, donesiem do cieľa. Som šťastný, že film po troch rokoch napokon vznikol. Okrem toho, že bol pre mňa najťažším, je aj mojím najdlhším filmom,“ zhodnotil Rasťo Hatiar, autor filmu Vrcholová príťažlivosť. Dlho očakávaný film je intímnym, perfektne spracovaným portrétom životného príbehu himalájistu, ktorý neustále posúva svoje hranice. „Zmyslom filmu bolo to, že ak sa chce, tak sa dá kadečo dokázať. Sú horolezci, ktorí vyšli ťažšími cestami, no nedá sa to porovnávať. Za týmito výstupmi bola obrovská vôľa, Peťo dokázal, čo sa nikomu u nás ešte nepodarilo. Siahol si na Himaláje ako žiaden Slovák. Hory sú jeho život. Užíva si ich. Život v horách, ale aj trek pred výstupom, jedlo, celú expedíciu. Obdivujem jeho pozitívny prístup, jeho vzťah k horám, ktoré miluje.“

Úprimný príbeh horolezca je horúcou novinkou. Hoci Rasťo Hatiar film od základu päťkrát prerábal, nakoniec dostal podobu, s ktorou je aj on konečne spokojný.

(k8)

TIEŇ JAGUÁRA

TIEŇ JAGUÁRA

Súčasťou MFHF bola aj premiéra nového filmu jedného z našich  najoceňovanejších dokumentaristov Pavla Barabáša. Sám režisér v rozhovore prezradil, ako ich dobrodružná výprava vyzerala a ako žijú indiáni.

 V závere sobotňajšieho večera videli diváci MFHF v Poprade premiéru vášho nového filmu s názvom „Tieň jaguára“. Môžete v krátkosti prezradiť, o čom tento film je?

Bol to sen Becka. Film začína na venezuelskej rieke Caura. Od indiánov Yekuana sme dostali zvolenie na cestu do oblasti nikoho. Celé dni pádlujeme proti prúdu malých riek a všetko najnutnejšie na prežitie v divočine máme v pár vakoch. Mali sme šťastie a nachádzame prírodných indiánov – lovcov. S nimi prechádzame vysokými horami Amazonie Sierra Maighalida do neznáma netušiac, kde nás zavedú. Dostali sme sa napokon do raja.

Čo znamená samotný názov filmu, prečo práve „Tieň jaguára“?

Indiáni sa jaguára veľmi boja, lebo nikdy nevedia, či je to skutočný jaguár alebo prevtelený duch, ktorý môže priniesť zlo celému spoločenstvu.

 Počas natáčania dokumentu ste strávili dlhý čas priamo v osade Indiánov. Ako je možné, že vás vôbec medzi seba prijali? Mali ste vymyslenú nejakú stratégiu, ako sa s nimi spriateliť a nakloniť si ich na svoju stranu?

Do indiánskej osady sme prišli naozaj zničení s loveckou skupinou. Deti i ženy sa nás spočiatku báli, utekali pred nami, schovávali sa, na čom sa muži zabávali. Honza Dungel je maliar pralesa a začal maľovať okolité vtáky, na čo boli zase oni zvedaví. Postupne sme sa stali súčasťou ich života a mohli sme sa zúčastňovať všetkého, čo sa v osade i mimo nej dialo. Neveril som, že sa dá niečo také ešte na našej planéte zažiť.

 Mohli by ste opísať, ako vyzeral ich bežný deň? Ako trávili čas, čím sa živili?

Prírodní indiáni sú rovnostárska spoločnosť. Nemajú náčelníka, ktorý by im rozkazoval. Všetko sa deje akosi prirodzene. Ráno začne niektorá zo žien tancovať v kruhu s košom na plody a prosiť duchov pralesa o hojnosť. Postupne sa pridáva, ktorá chce. Keď je ich už dosť, vybehnú na zber do pralesa. Keď sa vrátia, celá osada čistí jedlo a spolu varia. U lovcov je to podobne. Sebectvo ani chamtivosť sa netoleruje. Sú súčasťou prírody a tak aj žijú.

 Čo ste si z tohto vášho zážitku odniesli vy a čo chcete, aby si odniesol divák?

­Som racionálny človek, ale život s indiánmi mi dal dôležité poznanie. Pochopil som, že ich archetypy sú zakódované hlboko v každom z nás. Ak im porozumieme, budeme rozumieť viac sebe i spoločnosti, v ktorej žijeme. Dnes už sa na dianie v nej pozerám očami kmeňa. Každý indián sa snaží robiť všetko pre jeho blaho. Zdieľa s ním všetko. Sebectvo a chamtivosť musí byť v zárodku likvidované, lebo to poškodzuje kmeň. Taký človek je vylúčený z komunity, je ignorovaný. Nešťastím našej spoločnosti je, že mnoho ľudí okráda vlastný kmeň. Čím vyššie postavený človek, tým je to sofistikovanejšie. Preto spoločnosť na takéto okrádanie veľmi citlivo reaguje.

(bea)