Browsed by
Kategória: 26. ročník

PREMÉROVO NA MFHF

PREMÉROVO NA MFHF

Trojicu sympatických porotcov na tohtoročnom festivale uzatvára český spisovateľ, novinár, jeden z priekopníkov snoubordingu v Čechách Boris Hlaváček, ktorý sa podelil o svoje dojmy z festivalu.

 

Viem o vás, že okrem písania máte skúsenosti aj so scenáristikou či kamerou – aké to je ocitnúť sa na druhej strane a hodnotiť filmy iných?

Veľmi zaujímavé, inšpiratívne, povzbudzujúce… vidím prácu iných, niekedy sa na to pozerám kriticky, niekedy s obdivom, čo dokážu urobiť, čo by som ani v najmenšom nedokázal a oni to vedia a robím to veľmi rád. 

Je to vaša prvá skúsenosť, zasadnúť na porotcovskú stoličku takého festivalu, akým sú Horské filmy?

Nie, už som bol v niekoľkých porotách, napríklad v Teplicích – čo je veľký festival v Čechách – ktorý som roky aj moderoval a pomáhal som s ním, keď ešte len začínal, niekedy v 80. rokoch. Sám ešte s kamarátmi organizujem jeden festival, ktorý nie je súťažný, do toho tiež vyberáme filmy. Koná sa v Českém ráji, na Hrubý Skále, v srdci českého pieskovcového lezenia. Na Horských filmoch som prvý raz, ale nie prvýkrát v Poprade. Každý ten festival je úplne iný. Niektoré filmy vidím trebárs aj dvakrát a niekedy až keď ich vidím druhý raz, tak až vtedy pochopím niektoré veci, ktoré tam sú a páčia sa mi. Alebo si odrazu poviem, ako som to mohol prvýkrát vidieť, ono je to trochu nudné. Keď vidíte niečo dvakrát alebo trikrát, už sa na to pozeráte trochu inak, ako je prvý dojem z toho filmu. Od rána od pol deviatej do ôsmej večer denne sledujem filmy. Všetky si chcem pozrieť poctivo, robím si ku každému zápisky. Keď vidím prístup Hámorovcov a ľudí tu – taký ten srdečný, zodpovedný – prepadol by som sa od hanby, ak by som to nevzal dosť zodpovedne.

Máte spomedzi súťažných filmov už aj svojho favorita? Čo by podľa vás dobrému outdoorovému filmu nemalo určite chýbať?

Musím povedať, že sú na festivale niektoré filmy, ktoré ma úplne uchvátili. Fakt tu máte vynikajúce filmy. Nebudem menovať, ale naozaj, niektoré som sledoval jedným dychom, či už som to bral z hľadiska toho človeka, ktorý je hlavným aktérom, alebo z hľadiska kamery, fantastické zábery krajiny, zvuk, aby to malo napätie, k tomu nejaký dej, aby to bolo ľudské… Aby to nebolo len studené. Musí to mať dej, byť niečím zvláštne. Niektoré tie filmy – od Hatiara, od Šimánka – sú naozaj úžasné a „smekám“ klobúk, vynikajúce. Veľmi veľa filmov sa mi skutočne páčilo, takých, ktoré by si zaslúžili ocenenie. A budeme asi musieť rozšíriť ceny, pretože tých filmov je viac a niektoré sú výborné trebárs kamerovo, niektoré sú výborné svojou ideou, niektoré sú dobré ako celok – poviete si, ja predsa nemôžem vydržať pozerať sa na to celú hodinu a nakoniec pri tom hodinu sedíte a je to fakt skvelé. Máte to tu veľmi pekné a veľmi vám to prajem. Musím vzdať hold Marike a Petrovi Hámorovým, pretože je to vynikajúce. Veľmi sa mi páči, ako je to tu pripravené, nie je to trh. Tu ľudia idú s cieľom, aby videli filmy, aby sa niečo dozvedeli. Je to skutočne festival, ako má byť.

Podľa toho, čo o vás viem, máte čo-to polezené… Aký je váš vzťah k Slovensku, čo vy a Tatry?

Ja som kedysi ako malý chlapec býval v Košiciach, kde otec strávil vojenčinu. Mal tu kopec kamarátov, za ktorými sme potom roky jazdievali. Precestovali sme celé Slovensko. Aj ja tu mám hromadu kamarátov. Každý rok sme robili prechod nejakých hôr, všetko tu mám prechodené, je tu krásne. A som veľmi potešený a rád, že ma Hámorovci pozvali do poroty, urobilo mi to dobre. Sú skvelí a aj festival je fantastický. No a Tatry? Keď som liezol a chodil som na strednú, neskôr na vysokú školu, tak sme sem pravidelne jazdievali liezť a jeden čas som robil aj nosiča. Párkrát, aby sme sa mohli vyspať na Terynke, tak som tam vždycky niečo vyniesol a mohli sme spať na uhlí alebo pod stolom, alebo na stole v tom lokáli. A ešte som raz vyniesol na Sliezsky dom alebo na Zbojníčku – už teraz neviem, kde to bolo – pivo, asi štyridsať fľašiek, lebo chatárovi došlo. V hlbokom snehu som sa boril po pás v snehu s pivom, aby bolo pre hostí. My sme jazdili z Čiech napríklad vlakom – v piatok popoludní mi skončila škola, tak som skočil na vlak o pol tretej do Pardubíc, kde sme presadli na vlak do Popradu. Dorazili sme sem ráno a rýchlo sme ešte vybehli niekam hore, zaliezli si. V nedeľu sme zase cestovali späť domov, aby som ráno mohol ísť do školy. Mňa Tatry celkom okúzlili a zažil som tu famózne, úžasné veci. Poprad sa pekne rozrástol, od tej doby, čo som sem jazdil – pamätám si, že sme vyliezli z vlaku a na stanici bola zmrzlina. Bol tam stánok, kde mali asi šesť alebo osem druhov zmrzliny – mali aj hrozienkovú, to sme v živote v Čechách nejedli. Tak sme si dali rýchlo zmrzlinu a upaľovali sme na električku a išli hore.

(maš)

 

Na skok do raja

Na skok do raja

V rámci sprievodných podujatí 26. ročníka MFHF sa o svoje cestovateľské zážitky podelí aj Martin Jakubec. Výstava jeho fotografií potrvá do 21. októbra.

 

Kedy vznikli fotky, ktoré máme možnosť si prezrieť v OC Fórum? Prečo práve Maurícius, Indický oceán, čo vás inšpirovalo?

Maurícius som navštívil v januári 2016. Odjakživa som si ho predstavoval ako ďaleký tropický raj s bielymi plážami s tyrkysovým morom za každým rohom. Nakoniec ma Maurícius prekvapil – bol nielen to. Ako môžete vidieť práve na tejto výstave, prekvapí vás „zmeska“ kultúr, prírodných krás a aj ľudí.

Často podnikáte podobné cestovateľské dobrodružstvá? Máte aj nejaké plány o ďalšej destinácii?

Každý rok sa snažím navštíviť aspoň jednu novú krajinu a z každej sa snažím vrátiť s čo najväčším počtom rozmanitých fotografií.

Výber vašich fotografií je skromným, zato však pestrým náhľadom na prírodnú krajinu, zachytávate však nielen flóru a prostredie, ale aj kultúrne artefakty – dá sa povedať, čo vám učarovalo viac alebo je pre vás Maurícius komplexný a má čo ponúknuť v každom smere?

Maurícius je skutočne komplexný čo sa prírody, kultúry aj ľudí týka. Uprostred Indického oceánu, v tropickej džungli za palmami na vás zrazu vykukne kus Európy vo forme koloniálneho sídla s nábytkom pochádzajúcim z Francúzska. Na jednej ulici uvidíte hinduistický chrám, kresťanský kostol a aj moslimskú mešitu. A aj napriek tejto náboženskej a kultúrnej diverzite spolu ľudia vedia žiť v harmónii. Líšia sa všetkým, čím môžu – náboženstvom, farbou pleti, kultúrou, a pritom sú navzájom priateľskí, slušní a našťastie pre nás – stále vítajú nových turistov, ktorí chcú poznať ich krajinu.

A napokon, prezradíte divákom niečo o sebe – čomu sa venujete profesijne či v rámci voľného času? Ako vznikol nápad spojiť Vaše fotky s MFHF?

Profesijne sa venujem dôchodkom a fotenie bola moja obľúbená voľnočasová aktivita, ktorú sa mi v súčasnosti darí rozvíjať aj profesijne. A prečo spojiť Maurícius s MFHF? Aby diváci videli, že táto krajina ponúka nielen pláže, ale aj divoké hory, džungľu, rokliny, vodopády, chrámy, koloniálne sídla a každý si v ňom nájde svoj kúsok raja.

(maš)

Iránske skialpové dobrodružstvo

Iránske skialpové dobrodružstvo

Aj o tom, aké je lyžovanie na severných stenách Alam Kuhu (4 850 m) a Damavandu (5 670 m) nám porozprával Robert Vrlák, ktorý si so svojím parťákom Mirom Peťom vychutnal tie najkrajšie línie iránskych kopcov.

 

Podľa toho, čo viem, už ste toho poliezli a zlyžovali dosť, takže predpokladám, že máte aj ďalšie veľké skialpové plány spojené so zahraničným výletom, čo to bude? Existuje nejaké miesto, v súvislosti s ktorým si poviete, tak tam sa raz určite vyberiem?

Určite áno. Tento rok sme boli na expedícii v Peru, kde sa nám podarili pekné zjazdy. Nevyšlo všetko, ale kto nie je spokojný s málom, nezaslúži si veľa 🙂 Tých miest, kam chcem ísť, je viac. Určite prvé je vrátiť sa do Južnej Ameriky a zlyžovať toho viac. Najmä Huascaran, ktorý sme teraz vynechali kvôli počasiu a nedostatku času. Ďalej to je Aljaška, kde ma to láka už dlhšie. Chcem sa vrátiť aj do Gruzínska. Otestovať Turecko s Rasťom Križanom. A v neposlednom rade Nórsko. Uvidíme však, čo život prinesie.

Nápad spraviť z „vašej Perzie“ film vznikol spontánne či ste už obúvali lyžiarky s tým, že to tak bude?

Každá expedícia začína tým, že chceme niečo vyliezť a zlyžovať. S malou dušičkou hovoríme, ak sa to podarí a podarí sa aj niečo pekné nafotiť a natočiť, urobíme niečo z toho. Perzia nebola výnimkou. Najprv to všetko muselo klapnúť na expedícii v Iráne. Doniesli sme si super zážitky a kopu materiálu. Tým, že som v tom čase robil kurz horského vodcu UIAGM, všetko išlo pomalšie. Najprv som dal dokopy len dokumentačné videá vybraných zjazdov kvôli prednáškam. Potom som si povedal, že je to celkom dobré a ak dorobíme rozhovory, dal by sa z toho urobiť aj film. Znovu to trvalo pomerne dlho, lebo si všetko robíme sami a nie sme žiadna veľká produkcia. Nakoniec si myslím, že sa to celkom podarilo.

Film mal svoju premiéru na tohtoročnom festivale Hory a mesto – aká bola prvá odozva?

Neviem :):):) bohužiaľ som tam nemohol byť. Bol som na kurze UIAGM v Alpách, čo ma mrzí, ale nedalo sa inak. Bol tam Miro Peťo v rámci prednášky a hovoril, že film sa ľuďom páčil. Pre mňa je najväčšia radosť, keď vidím, že festivalové komisie film vyberú a premietnu ho. 

Čím je – ak je – lyžovanie elborzských kopcov výnimočné (okrem nadmorskej výšky Alam Kuhu a Damavandu, samozrejme :)), ako sa skialpuje v Iráne? Predchádzala zlyžovaniu nejaká aklimatizačka, koľko času ste v Iráne strávili?

Výnimočné je tým, že existuje veľmi málo informácií o tých kopcoch. Je to pomerne nedostupná krajina. Mapy neexistujú. V kopcoch takmer nikoho nestretnete. Horská služba neexistuje. Všetko je to hodne dobrodružné. V tomto nám veľmi pomohol Rasťo Križan, ktorý mal takmer všetky info, ubytoval nás u seba na ambasáde a vždy nás odviezol do hôr. Ukázal nám smer, „chlapci, tadeto hore a bude tam nejaká búda a nad ňou pekné vrcholy“ 🙂 Späť na ambasádu sme vždy išli po vlastnej osi, čo bolo riadne dobrodružstvo – stopovať v Iráne s batohom a lyžami. Bez aklimatizácie to nejde. Žiadne vyššie kopce sa nedajú robiť bez toho. Ak pokazíte aklimatizáciu, idete domov s dlhým nosom. My sme sa aklimatizovali v kopcoch nad Teheránom, kam ide stará lanovka do 3 800 m a ďalej na štvortisícovkách okolo Teheránu. Potom sme vyrazili na Alam Kuh, kde sme na najprv museli nakukať a nachodiť nižšie kopce a pripraviť stratégiu na tie vyššie. Damavand sme išli na prvý raz rovno na vrchol a severnou stenou priamo dole. Ale nebolo to zadarmo. Je to orientačne náročné, lebo sme chytili zlé počko prvý deň a mapa nebola 🙂

A na záver, zima je pred nami, čo vás čaká? Budú aj Tatry?

Tatry sú TOP! Tatry budú vždy. Je to domovská oblasť. Už sme v Tatrách niečo polyžovali a verím, že polyžujeme aj ďalej. Všetky tie expedície sú super, ale doma je doma. Určite nás čaká vodenie, lebo spolu s Mirom sme horskí vodcovia UIAGM. Popri tom však budeme pokračovať v rôznych extrémnych projektoch a ak sa zadaria, budú z toho aj nejaké videjká a filmíky, aby sa ľudia potešili, ako je v horách krásne.

(maš)

Film očami fotografa

Film očami fotografa

Profesionálny fotograf, outdoorový nadšenec, cestovateľ a otec troch detí Martin Žilka má vo vestibule Mestského úradu Poprad výstavu čiernobielych fotografií horských oblastí rôznych kútov sveta. Okrem toho, spolu s Poliakom Alexandrom Lwowom a Čechom Borisom Hlaváčkom, je členom trojčlennej medzinárodnej poroty.

Martin precestoval 80 krajín sveta, ktorých krásy a pestrosť zachytil prostredníctvom objektívu fotoaparátu. K záľubám ako šport, cestovanie, fotografovanie a filmovanie neodmysliteľne patrí aj Medzinárodný festival horských filmov (MFHF), ktorého je rodák spod Fatry už roky priaznivcom. „MFHF som navštevoval od prvého ročníka v roku 1993 ako divák, turista, vodák a skalolezec. Počas októbrových dní sme s partiou prepájali outdoorové aktivity v Tatrách i Slovenskom Raji s filmami v Poprade. Obdivovali sme športové výkony i pútavé príbehy. Od začiatku milénia som bol v Poprade zriedkavejšie, jednak kvôli jesenným cestám po svete a fotografickým zákazkám. Medzičasom sa nám narodili deti, ktoré tiež vediem k pohybu v prírode a horách.“ Tohto roku má na festivale ako  porotca premiéru. „Vo filmovej porote som ešte nebol, vo fotografických áno. No k filmu mám blízko. Doplnkovo sa venujem aj filmovej tvorbe, mám spracovaných okolo 200 videí, dokumentov. Intenzívne sledujem domácu aj zahraničnú tvorbu. Zaujíma ma jednak príbehová linka, ale aj technologická stránka nových filmov.“

Ako si predstavuje ideálny film? „Musí spĺňať veľa parametrov, no veľmi dôležitý je príbeh. Jedna vec je, aký výkon podá športovec, druhá, čo z toho vytvorí filmár a filmový tím. Je dobré, keď sa dej odohráva v peknej destinácii, podá sa dobrý výkon, je tam príbehová linka, technicky dobré spracovanie… Nemal by byť však veľmi dlhý. Proces tvorby fotografie a videí sa priblížil ľuďom, a tak vzniká veľa podpriemerných vecí. Tvorcovia sú často neobjektívny, na dokument sa pozerajú cez osobný zážitok, nevedia sa odosobniť a pozerať sa na to z pohľadu diváka. Je ťažké robiť kvalitné, dramaturgicky i obsahom plné filmy. Veľmi dôležitý je aj zvuk. Audio je síce doplnkový prvok, no divákom prechádza cez kožu a dotvára celkový zážitok. Dôležité je aj vyvážené používanie technologických prostriedkov ako napríklad záberov zo vzduchu, časozberov, GoPro-čiek. Harmónia môže byť aj v jednoduchom filme. Už asi 12 rokov fotím festival artových filmov v Bratislave, ktorý je pre mňa veľkou filmovou inšpiráciou, kde sledujem rôzne prístupy študovaných filmárov. Nemusí to byť vôbec zložité, dôležitý je ľudský element a pestrosť,“ zhodnotil porotca.   

(k8)

 

Dvaja chlapi a sedem panien

Dvaja chlapi a sedem panien

Keď sa na expedíciu vybrali tohtoroční festivaloví hostia horolezec Michal Sabovčík a paraglajdista Juraj Koreň, bolo zrejmé, že sa chystá niečo výnimočné. Ich dlhodobým plánom je projekt  Seven Virgin Summits, teda zdolanie siedmych panenských vrchov na siedmych svetadieloch a ich následný zlet dolu pomocou padákov. Takouto technikou sa to nepodarilo ešte nikomu na svete!

Juraj Koreň, rodák zo Starej Ľubovne, vytvoril niekoľko rekordných preletov doma aj v zahraničí. Michal Sabovčík zo Spišskej Novej Vsi spolu s Petrom Hámorom zdolal minulý rok svoju prvú osemtisícovku – Dhaulágirí, kde Peťo uzavrel svoju „korunu Himalájí“. Niekoľko rokov sa vzájomne zdokonaľovali v lezení a lietaní. „Nauč ma liezť, ja ťa naučím lietať!“ znel Jurajov návrh, a tak spoločne absolvovali množstvo lezeckých túr doma a v zahraničí, pri ktorých na zostup použili padáky.

Slovo dalo slovo a deň po Vianociach sa vybrali na jedinečnú expedíciu. Z mestečka Ushuaia v Ohňovej Zemi vyplávali plachetnicou cez Drakov prieliv oddeľujúci Južnú Ameriku od Antarktického polostrova Južné Shetlandy. Plavba cez najširší, viac ako 1 100 kilometrov široký a zároveň najhlbší, až 5 248 metrov hlboký prieliv im trvala šesť dní. Plavba cez prieliv charakteristický chladným počasím, silným oceánskym prúdom, častými búrkami, nebezpečnými plávajúcimi ľadovcami a s množstvom tučniakov, tuleňov a veľrýb bola pre nich obrovským zážitkom. Počas trinástich dní na najmrazivejšom kontinente sveta uskutočnili niekoľko aklimatizačných výstupov, až napokon zdolali aj panenskú horu Wild Spur. Prvovýstup na 1 057 metrov vysokú Wild Spur (Divokú horu) im od hladiny mora trval sedem hodín. Zostup dole za pomoci padákov len sedem minút! Chalani ako prví na svete zdolali nepokorený kopec neďaleko južného polárneho kruhu a zleteli z neho pomocou padáka.

Ich ďalšie plány v rámci projektu Seven Virgin Summits smerujú do Patagónie, Grónska a Himalájí. Ako uviedli, nejde im o zdolávanie najvyšších vrcholov planéty. Ich túžbou je objavovať a zažívať nové dobrodružstvá v divokých a opustených krajoch, ako napríklad v Antarktíde.

O zážitkoch z prvej časti expedície porozprával vo štvrtok večer v Kine Mier v jeho rodnej Spišskej Novej Vsi Mišo Sabovčík. V sobotu zavíta spolu s Jurajom Koreňom do Popradu, kde sa o 21.00 hodine uskutoční multimediálna prezentácia o zážitkoch z krásnej mrazivej Antarktídy.

(k8)