Aj o tom, aké je lyžovanie na severných stenách Alam Kuhu (4 850 m) a Damavandu (5 670 m) nám porozprával Robert Vrlák, ktorý si so svojím parťákom Mirom Peťom vychutnal tie najkrajšie línie iránskych kopcov.

 

Podľa toho, čo viem, už ste toho poliezli a zlyžovali dosť, takže predpokladám, že máte aj ďalšie veľké skialpové plány spojené so zahraničným výletom, čo to bude? Existuje nejaké miesto, v súvislosti s ktorým si poviete, tak tam sa raz určite vyberiem?

Určite áno. Tento rok sme boli na expedícii v Peru, kde sa nám podarili pekné zjazdy. Nevyšlo všetko, ale kto nie je spokojný s málom, nezaslúži si veľa 🙂 Tých miest, kam chcem ísť, je viac. Určite prvé je vrátiť sa do Južnej Ameriky a zlyžovať toho viac. Najmä Huascaran, ktorý sme teraz vynechali kvôli počasiu a nedostatku času. Ďalej to je Aljaška, kde ma to láka už dlhšie. Chcem sa vrátiť aj do Gruzínska. Otestovať Turecko s Rasťom Križanom. A v neposlednom rade Nórsko. Uvidíme však, čo život prinesie.

Nápad spraviť z „vašej Perzie“ film vznikol spontánne či ste už obúvali lyžiarky s tým, že to tak bude?

Každá expedícia začína tým, že chceme niečo vyliezť a zlyžovať. S malou dušičkou hovoríme, ak sa to podarí a podarí sa aj niečo pekné nafotiť a natočiť, urobíme niečo z toho. Perzia nebola výnimkou. Najprv to všetko muselo klapnúť na expedícii v Iráne. Doniesli sme si super zážitky a kopu materiálu. Tým, že som v tom čase robil kurz horského vodcu UIAGM, všetko išlo pomalšie. Najprv som dal dokopy len dokumentačné videá vybraných zjazdov kvôli prednáškam. Potom som si povedal, že je to celkom dobré a ak dorobíme rozhovory, dal by sa z toho urobiť aj film. Znovu to trvalo pomerne dlho, lebo si všetko robíme sami a nie sme žiadna veľká produkcia. Nakoniec si myslím, že sa to celkom podarilo.

Film mal svoju premiéru na tohtoročnom festivale Hory a mesto – aká bola prvá odozva?

Neviem :):):) bohužiaľ som tam nemohol byť. Bol som na kurze UIAGM v Alpách, čo ma mrzí, ale nedalo sa inak. Bol tam Miro Peťo v rámci prednášky a hovoril, že film sa ľuďom páčil. Pre mňa je najväčšia radosť, keď vidím, že festivalové komisie film vyberú a premietnu ho. 

Čím je – ak je – lyžovanie elborzských kopcov výnimočné (okrem nadmorskej výšky Alam Kuhu a Damavandu, samozrejme :)), ako sa skialpuje v Iráne? Predchádzala zlyžovaniu nejaká aklimatizačka, koľko času ste v Iráne strávili?

Výnimočné je tým, že existuje veľmi málo informácií o tých kopcoch. Je to pomerne nedostupná krajina. Mapy neexistujú. V kopcoch takmer nikoho nestretnete. Horská služba neexistuje. Všetko je to hodne dobrodružné. V tomto nám veľmi pomohol Rasťo Križan, ktorý mal takmer všetky info, ubytoval nás u seba na ambasáde a vždy nás odviezol do hôr. Ukázal nám smer, „chlapci, tadeto hore a bude tam nejaká búda a nad ňou pekné vrcholy“ 🙂 Späť na ambasádu sme vždy išli po vlastnej osi, čo bolo riadne dobrodružstvo – stopovať v Iráne s batohom a lyžami. Bez aklimatizácie to nejde. Žiadne vyššie kopce sa nedajú robiť bez toho. Ak pokazíte aklimatizáciu, idete domov s dlhým nosom. My sme sa aklimatizovali v kopcoch nad Teheránom, kam ide stará lanovka do 3 800 m a ďalej na štvortisícovkách okolo Teheránu. Potom sme vyrazili na Alam Kuh, kde sme na najprv museli nakukať a nachodiť nižšie kopce a pripraviť stratégiu na tie vyššie. Damavand sme išli na prvý raz rovno na vrchol a severnou stenou priamo dole. Ale nebolo to zadarmo. Je to orientačne náročné, lebo sme chytili zlé počko prvý deň a mapa nebola 🙂

A na záver, zima je pred nami, čo vás čaká? Budú aj Tatry?

Tatry sú TOP! Tatry budú vždy. Je to domovská oblasť. Už sme v Tatrách niečo polyžovali a verím, že polyžujeme aj ďalej. Všetky tie expedície sú super, ale doma je doma. Určite nás čaká vodenie, lebo spolu s Mirom sme horskí vodcovia UIAGM. Popri tom však budeme pokračovať v rôznych extrémnych projektoch a ak sa zadaria, budú z toho aj nejaké videjká a filmíky, aby sa ľudia potešili, ako je v horách krásne.

(maš)