Po desiatkach odprezentovaných filmov sme poprosili Mariku Hámor o záverečné zhodnotenie XXVI. ročníka MFHF.  V krátkom rozhovore sa podelila o svoje prvé dojmy z uplynulých dní.

 

Marika, ako si spokojná s tohtoročným festivalom, ktorý sa pomaly chýli k svojmu záveru?

Som veľmi rada, že aj napriek babiemu letu, ktoré v posledných dňoch pod Tatrami zavládlo, si na filmy vyhradilo čas naozaj veľké množstvo divákov. Aj keď v dopoludňajších blokoch sme nemali celkom plné kinosály – mnohí si určite nechceli nechať ujsť priaznivé podmienky na výlety a túry – večery boli hutné, čo nás naozaj teší. Festival je o dobrých filmoch, ale aj o tom, že sa postretajú kamaráti, ľudia rovnakej krvnej skupiny. A to je super. Niektorí sa stretnú naozaj možno len raz za rok, a to práve na festivale. Opakovane sa sem vracajú aj staršie ročníky z rôznych kútov Slovenska, niektorí aj takí, čo pamätajú ešte na prvý ročník MFHF a prídu sa pozrieť na každý rok. Poprad má svoju atmosféru. Možno mladšej generácii chýbajú napríklad stánky, ale ja si myslím, že filmový festival má byť o filmoch – to je jedno, či lezeckých, lyžiarskych… dôležité je, že ľudia sa sem radi vracajú a festival má svoju dušu.

A čo hovoríš na sprievodné podujatia?

Pokiaľ ide o sobotňajšie boulderingové preteky, je skvelé, že to vyšlo s počasím, že je takéto krásne babie leto. Zažili sme už aj situácie, keď uprostred festivalu začalo snežiť a my sme nevedeli, či preteky zrušíme, či nezrušíme. Pretekári sem radi chodia – aj keď mrznú, aj keď prší, je im tu dobre. Program sme sa snažili rozšíriť o zaujímavé fotografické výstavy, čo ľudia vnímajú tiež pozitívne. Nóvum, čo sme tento rok zaviedli, bol on-line predaj lístkov. Snažili sme sa systém rezervácie lístkov o čosi zjednodušiť a myslím si, že sme potešili najmä tých mladších. Mám veľkú radosť, že festival dopadol podľa predstáv a za všetkých, čo priložili ruku k dielu poviem, že už teraz sa tešíme na nasledujúci ročník.

(maš)