Nasleduj svoje sny

Nasleduj svoje sny

Jedným zo slovenských filmárov, ktorých tvorbu si môžeme na festivale pozrieť, je Róbert Vrlák, horský vodca a vášnivý skialpinista.

Na festivale sa predstavíš s filmom Aladaglar Skiexpress. Je to tvoj prvý film, alebo máš na svojom konte už viacero snímok?

Je ich viacero, väčšina lyžiarske. Je tam aj zopár iných v rámci iných projektov, ale väčšinou sú takéto, mohli by sme ich nazvať extrémne.

Mohol by si nám film priblížiť?

Je to dokument o malej expedícii do Turecka, oblasti Aladaglar, ktorá ja od hlavného mesta, Ankary, vzdialená asi 300 km na juhovýchod. Nápad prišiel od Rasťa Križana, ktorý tam žil a pracoval na slovenskej ambasáde v Ankare. Tieto kopce pozná veľmi dobre, bol tam niekoľkokrát a niekoľkokrát sa pokúšal nájsť kontinuálnu lyžiarsku líniu z tohto kopca, z Demirkaziku. Mirovi Peťovi a mne navrhol, že by sme mohli prísť. Pôsobili sme tam nejaké dva týždne, v rámci ktorých sa nám podarilo zlyžovať Demirkazik, ako hlavný cieľ expedície a nejaké ďalšie zjazdy, ale to neboli prvozjazdy, skôr príprava. Pozreli sme sa aj do miestnej výbornej lezeckej oblasti. Je tam jeden famózny kaňon, kde niektorí svetoví lezci navŕtali úžasné cesty.

Išli ste na expedíciu so zámerom ju sfilmovať, alebo film vznikol skôr spontánne?

Primárne je to vždy nejaká menšia či väčšia expedícia s cieľom, ktorý chceme vyliezť a potom zlyžovať. Nemáme profi vybavenie, všetci máme bežný foťáčik alebo  GoPro a pod. Pokiaľ sa niečo podarí, tak urobíme dokrútky, poprípade si nahovoríme nejaké rozhovory a potom z toho niečo tvorím. Trvá to dlho, lebo si to všetko robím sám, ale nikdy to nie je zámer, že ideme filmovať. Pokiaľ cítim, že mám dosť zaujímavého materiálu, mohol by vzniknúť nejaký zaujímavý príbeh, tak sa do toho pustím.

Turecko nie je práve bežná destinácia na lyžiarske expedície. Sú nejaké rozdiely medzi tým, keď lyžujete napríklad v Alpách a tým, čo ste zažili tam?

Turecko vôbec nie je známe kvôli horám, aj keď ich má pomerne vysoké, Aladaglar siaha skoro do 4 000 m. Charakterom sú to také vyššie Dolomity, ale nie sú tam žiadne značkované chodníky, žiadne chaty, nič, takže tie nástupy sú veľmi dlhé a treba ísť úplne zdola. Pre nás to bola taká exotika – v Turecku s lyžami. V tých dedinkách, údoliach, žijú veľmi chudobní domáci, nejakí pastieri, niekde nie je ani obchod a v diaľke sú tie obrovské kopce, úplná divočina. Mapy sú biedne a chodníky len také pastierske, takže treba mať lokálne znalosti. Napr. Alpy sú oproti tomu neskutočne preľudnené, všade sú služby, chaty, nedá sa to porovnať.

Pracuješ ako horský vodca. Bola to od mala tvoja vysnívaná práca?

Absolútne nie. Pochádzam z Bratislavy, vyrástol som na sídlisku na deviatom poschodí. Dostať sa odtiaľ k povolaniu horského vodcu mi prišlo nemožné. Ale v 12 rokoch ma spolužiak zo základnej školy nahovoril, aby sme išli do oddielu James Bratislava, to bol nejaký rok ´86, ešte za komunizmu. V nejakých trinástich – štrnástich sme začali chodiť liezť do Tatier. Mali sme zúfalú výbavu, žltú prilbu a Cassida a lanový prsný úväz, liezol som v oblečení, v akom som chodil do školy. Ani som nesníval o tejto práci. Liezol som už nejakých 25 rokov a pozrel som si rôzne kopce sveta, keď som si povedal, že by som to možno mohol skúsiť, stať sa horským vodcom. Kurz som si robil v Českej asociácii horských vodcov, lebo Slovenská asociácia vtedy kurz dlhodobo neotvárala. Mal som asi 40 rokov, tak som si povedal, že už dlhšie čakať nebudem a z chalana z Bratislavy je zrazu horský vodca. Je to zaujímavá cesta, ale je reálna, čoho som dôkazom. Trvá to dlho a je to ťažké, ale dá sa to.

Petra  Kvaková

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.