Nechcený autoportrét Rasťa Hatiara

Nechcený autoportrét Rasťa Hatiara

Majestátny aj krutý. Mlynárov žľab. Túra, na ktorú sa tešili niekoľko rokov. Kľúčové miesto mali úspešne za sebou. Podmienky sa zdali ideálne. Až kým neprišiel nečakaný náraz, biela tma a potom ticho…

            Filmár Rastislav Hatiar za pádu ďalších lavín zostúpil dolu. Z vlastného donútenia zapol kameru a spravil záber – svedectvo zlého sna. To, čo natočil, zistil až po niekoľkých mesiacoch. Nechcený autoportrét je príbeh o tom, koľko nám hory dávajú, ale aj vedia vziať. A práve preto si musíme uvedomiť, aké máme šťastie, že tu sme. Film venoval profesionálnemu horskému záchranárovi z Nízkych Tatier Romanovi Bencúrovi, ktorý prišiel o život v Mlynárovom žľabe 28.2.2019. Filmár sa s touto udalosťou snaží vysporiadať cez spomienky a výpovede, rady ľudí, ktorí si v horách prešli niečím podobným.

Radi by sme povedali, že nás teší, že si tento rok prispel dvoma snímkami. Tento film je však iný – určite by si ho najradšej nenatočil. Dalo by sa povedať, že išlo o tvoj najťažší film? Jednak témou, ale aj tým, že sám si sa postavil pred kameru?

Nechcený autoportrét je príbeh, ktorý mi priniesol život. Bohužiaľ. Je to môj osobný film, ktorý som spravil predovšetkým pre seba, na pamiatku kamaráta a nakoniec aj pre iných. Je to príbeh, ktorý zažili mnohí. V horách sa stretávame s dvoma hraničnými emóciami: buď je to radosť, eufória, alebo dráma, tragédia. Nikdy som si nemyslel, že zažijem tragédiu, pri ktorej zahynie môj najlepší kamarát, že budem priamym aktérom takéhoto príbehu. Hovorí sa, že s tým počítame, ale sú to len prázdne slová, nič nás nemôže na takúto vec pripraviť. Taktiež bude každý takúto traumu spracovávať inak. Som filmár a môj spôsob vyjadrenia je pohyblivý obraz – toto je môj spôsob, ako som sa s tým vyrovnával. Stále premýšľam, či som s tým mal ísť na verejnosť, takto sa „obnažiť“. Možno to nebol dobrý krok, ale nemohol som si pomôcť. Keď som sa prvý raz (po mesiacoch) pozrel na posledné zábery s Romanom z Mlynárovho žľabu, pochopil som, koľko tam bolo znamení, indícií, ktoré niečo nasvedčovali. Ale možno to boli iba obyčajné náhody a ja som si to len domyslel. V každom prípade, tento film je o tom, ako sa môže v sekunde zmeniť radosť na tragédiu.

Vďaka tebe ostane Roman v jasnejších spomienkach ľudí, ktorí ho poznali a spoznajú ho aj iní. Ako naňho spomínaš?

Na Romana spomínam ako na bezprostredného človeka, ktorý sa na nič nehral. Vždy ochotný pomôcť, rovnocenný partner v horách, skvelý kamarát, s ktorým bezchybne fungovala vzájomná chémia, rodinný priateľ. Mala ho veľmi rada aj moja žena a vôbec každý, kto ho poznal. Takých kamarátov za život veľa nemáte. Skôr by som povedal, že ak máte jedného takého, ste šťastný človek.

Je to teda spomienka na priateľa, ale aj odkaz pre ľudí, ktorí sa stretli s tragickou udalosťou, memento, aby sme nezabúdali na nebezpečenstvo, ktoré číha často vtedy, keď ho najmenej čakáme?

Áno, film vznikol ako moja osobná spoveď o tom, ako sa človek vyrovnáva so smrťou kamaráta v horách, tiež ako pamiatka a posledná kompilácia všetkých záberov s ním, ktoré som kedy natočil. Robil som ho aj pre druhých, ale neviem, či to niekomu v niečom pomôže. Či sa človek, ktorý je často v horách (skialpinista, horolezec…) dožije staroby, je vo väčšej miere otázka šťastia a len v menšej miere skúseností.

(k8)

4 thoughts on “Nechcený autoportrét Rasťa Hatiara

  1. Myslím že tento sfilmovaný príbeh sa dotkne každého srdiečka či už prežil,alebo nie niečo podobné ako vy… Príbeh plný dojmov, emócií a ako sa stým každý deň naučiť žiť…

  2. Nie je problém natočiť „pekný“ film v prírodnom prostredí, kde vládne pohodička…, ale náročné je vykročiť zo svojho tieňa a ukázať svoju „filmársku“ dušu – a bez pozlátka… 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.