Obyčajní chlapci

Obyčajní chlapci

Dnes uvidíme ďalší slovenský film –  Obyčajní chlapci. Približuje  legendárnu dvojicu slovenských skialpinistov – Dušana Triznu  a Milana Madaja. V 90. rokoch patrili k európskej špičke. O filme sme sa porozprávali s jeho režisérom Rastislavom Hatiarom.

Čo bolo podnetom natočiť film práve o tejto dvojici?

Podnetov bolo niekoľko. Asi pred dvoma rokmi mi dal Milan Madaj svoje VHS kazety z rôznych akcií, ktoré nakrúcal jeho brat v rozpätí možno 20 rokov. Vtedy sme uvažovali nad možnosťou robiť film o Psotkovom memoriáli. Milan Madaj je totiž mnohonásobným víťazom tohto behu. Dal som teda kazety zdigitalizovať. Kazety som vrátil a vyzeralo to tak, že film robiť nebudeme. Nebol na to priestor ani čas. Minulý rok ma oslovili organizátori pretekov Bokami Západných Tatier s otázkou, či by som nespravil film o tomto športovom podujatí. Súhlasil som, ale nemal som chuť robiť film len o preteku ako takom. Nevedel som si predstaviť, ako by som to spravil, aby to bolo iné ako filmy o pretekoch, akých je mnoho. Poznáte to – preteky sú o tom istom, aj keď tieto sú výnimočné. Navyše vznikol o nich – podľa mňa – dobrý film. Nemalo zmysel robiť to isté.  Rozmýšľal som nad príbehom, asi som si potreboval trochu skomplikovať život. Bola to vzácna súhra okolností. Vždy som chcel urobiť film o Milanovi Madajovi a Dušanovi Triznovi, našej najznámejšej pretekárskej skialpinistickej dvojici. Vždy som bol ich fanúšikom. Navyše, sú to Liptáci, ja som Lipták a zároveň veľký liptovský patriot. Aj keď som ich poznal skôr povrchne, vždy mi boli  sympatickí svojou skromnosťou, nikdy sa na nič nehrali – napriek tomu, čo v skialpinizme dosiahli. Takže boli tu Boky – najťažšie skialpinistické preteky, mal som zábery od Milana Madaja, ktorý je asi sedem alebo osemnásobným víťazom týchto pretekov a je tu Dušan Trizna, bývalý Madajov tímový parťák a v súčasnej dobe jeden z organizátorov Bokov. Najväčším hnacím motorom spraviť film o týchto chlapcoch však bolo čosi iné. Sociálne siete napomáhajú tomu, že sa na nich niekedy prezentujú ľudia, ktorí v podstate ešte nič nedokázali. Z ich statusov však máte opačný pocit. Títo dvaja sú toho pravým opakom. Aj keď by sa mali naozaj čím pochváliť, neurobia to. Nemajú na to povahu – s niečím sa chváliť a ani nestoja o slávu. A to mi je sympatické. Tak vznikol film, ktorý je z dvoch tretín o histórii, ktorú zosobňujú Madaj s Triznom a z tretiny o súčasnosti, ktorú zosobňujú preteky Boky, na ktorých sa títo dvaja stále podieľajú. Jeden ako aktívny pretekár a druhý ako organizátor.

Prečo názov Obyčajní chlapci?

Čego, teda Dušan Trizna, v závere filmu hovorí: „My sme len takí dedinskí chlapci.“. Od toho som odvodil názov. Možno sú to obyčajní chlapci niekde z Liptova, svojimi výkonmi v skialpinizme však určite nepatria medzi obyčajných a ani svojou skromnosťou a prístupom k životu nie sú obyčajní. Skromnosť už nie je vlastnosť, ktorá sa dnes nosí. Stretávame sa skôr s nezdravým sebavedomím, aroganciou, nedostatkom sebareflexie. Títo dvaja sú ešte ako z posledných mohykánov, klasici, ktorí už vymierajú. Takže názov by mal byť skôr neobyčajní chlapci.

Film porovnáva minulosť slovenského skialpinizmu so súčasnosťou. V čom vidíte najväčšie rozdiely vy?

Rozdiely vidím najmä vo financiách a dostupnosti skialpinistického výstroja. Dnes si ľudia môžu dovoliť kúpiť, čo chcú. Majú veľký výber. Rozdiel je aj v tom, že v minulosti tento šport robila hŕstka ľudí, skutočných horalov, ktorí boli aj skialpinisti aj horolezci, žili v horách, vedeli sa v horách pohybovať, mnohí sa navzájom poznali, bola to jedna rodina. Dnes si výstroj môže kúpiť hocikto a  počet ľudí,  ktorí, šliapu na lyžiach z roka na rok stúpa. Ale už to nie je skialpinizmus v pravom zmysle slova. Chodenie po zjazdovkách určite s týmto slovom nemá  nič spoločné. Možno by sa to malo rozlišovať a vymyslieť pre tento druh pohybu iný názov. Na druhej strane je pozitívne, že ľudia sa začínajú hýbať, športujú a nemusia hneď podávať extrémne výkony, stačí, aby boli spokojní a šťastní, to je podstatné. Je tiež rozdiel medzi športovým skialpinizmom v minulosti a súčasnosti. Stále ide síce o šport, športovec chce vyhrávať, či to bolo vtedy alebo teraz. Rozdiel je v tom, že Slovensko dnes nemá takých borcov, ktorí by stáli na stupienkoch víťazov ako Madaj s Triznom alebo Miroslav Leitner a iní. Všetci by si zaslúžili film.

Nakrútili ste už viacero filmov z horského prostredia. Čím je tento pre vás výnimočný? 

Neviem, či je výnimočný, to by bolo asi silné slovo. Možno by sme ho mohli nazvať skôr jedinečným – od slova jediný. Je totiž jediným filmom o týchto našich žijúcich legendách, ktoré sú ale známe skôr vo svojom kraji a medzi skialpinistickou a horolezeckou verejnosťou. Ostatné Slovensko ich nepozná. Podľa mňa by si zaslúžili, aby sa o nich vedelo. Od mojich predošlých snímok sa odlišuje jednoduchosťou formy a spracovania. Je to čistý dokument, žiadne animácie, žiadne nadbytočnosti, formu som prispôsobil obsahu. Sú to obyčajní chlapci a aj film je obyčajný. A možno sa odlišuje ešte niečím. Od určitej doby som pochopil, že ak chcem robiť filmy,  mal by som robiť také, ktoré budú nositeľom myšlienky, odkazu, budú presahovať niečo bežné. Inak je to strata času a energie. Myslím si, že tento film by takým mohol byť. Jeho hlavnou myšlienkou je pocta skromnosti, jednoduchosti a zachovanie spomienky na niekoho, kto naozaj v živote niečo dokázal.

 

Zuzana Goleinová

One thought on “Obyčajní chlapci

  1. Jednoduchý a krásny film, ktorý potešil a zároveň rozosmial.Videla som množstvo filmov na festivale ale Obyčajní chlapci vynikli svojou prirodzenosťou, ešte veľa takých vydarených prajem Rasťovi Hatiarovi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *