Obyčajní chlapci

Dnes uvidíme ďalší slovenský film –  Obyčajní chlapci. Približuje  legendárnu dvojicu slovenských skialpinistov – Dušana Triznu  a Milana Madaja. V 90. rokoch patrili k európskej špičke. O filme sme sa porozprávali s jeho režisérom Rastislavom Hatiarom.

Čo bolo podnetom natočiť film práve o tejto dvojici?

Podnetov bolo niekoľko. Asi pred dvoma rokmi mi dal Milan Madaj svoje VHS kazety z rôznych akcií, ktoré nakrúcal jeho brat v rozpätí možno 20 rokov. Vtedy sme uvažovali nad možnosťou robiť film o Psotkovom memoriáli. Milan Madaj je totiž mnohonásobným víťazom tohto behu. Dal som teda kazety zdigitalizovať. Kazety som vrátil a vyzeralo to tak, že film robiť nebudeme. Nebol na to priestor ani čas. Minulý rok ma oslovili organizátori pretekov Bokami Západných Tatier s otázkou, či by som nespravil film o tomto športovom podujatí. Súhlasil som, ale nemal som chuť robiť film len o preteku ako takom. Nevedel som si predstaviť, ako by som to spravil, aby to bolo iné ako filmy o pretekoch, akých je mnoho. Poznáte to – preteky sú o tom istom, aj keď tieto sú výnimočné. Navyše vznikol o nich – podľa mňa – dobrý film. Nemalo zmysel robiť to isté.  Rozmýšľal som nad príbehom, asi som si potreboval trochu skomplikovať život. Bola to vzácna súhra okolností. Vždy som chcel urobiť film o Milanovi Madajovi a Dušanovi Triznovi, našej najznámejšej pretekárskej skialpinistickej dvojici. Vždy som bol ich fanúšikom. Navyše, sú to Liptáci, ja som Lipták a zároveň veľký liptovský patriot. Aj keď som ich poznal skôr povrchne, vždy mi boli  sympatickí svojou skromnosťou, nikdy sa na nič nehrali – napriek tomu, čo v skialpinizme dosiahli. Takže boli tu Boky – najťažšie skialpinistické preteky, mal som zábery od Milana Madaja, ktorý je asi sedem alebo osemnásobným víťazom týchto pretekov a je tu Dušan Trizna, bývalý Madajov tímový parťák a v súčasnej dobe jeden z organizátorov Bokov. Najväčším hnacím motorom spraviť film o týchto chlapcoch však bolo čosi iné. Sociálne siete napomáhajú tomu, že sa na nich niekedy prezentujú ľudia, ktorí v podstate ešte nič nedokázali. Z ich statusov však máte opačný pocit. Títo dvaja sú toho pravým opakom. Aj keď by sa mali naozaj čím pochváliť, neurobia to. Nemajú na to povahu – s niečím sa chváliť a ani nestoja o slávu. A to mi je sympatické. Tak vznikol film, ktorý je z dvoch tretín o histórii, ktorú zosobňujú Madaj s Triznom a z tretiny o súčasnosti, ktorú zosobňujú preteky Boky, na ktorých sa títo dvaja stále podieľajú. Jeden ako aktívny pretekár a druhý ako organizátor.

Prečo názov Obyčajní chlapci?

Čego, teda Dušan Trizna, v závere filmu hovorí: „My sme len takí dedinskí chlapci.“. Od toho som odvodil názov. Možno sú to obyčajní chlapci niekde z Liptova, svojimi výkonmi v skialpinizme však určite nepatria medzi obyčajných a ani svojou skromnosťou a prístupom k životu nie sú obyčajní. Skromnosť už nie je vlastnosť, ktorá sa dnes nosí. Stretávame sa skôr s nezdravým sebavedomím, aroganciou, nedostatkom sebareflexie. Títo dvaja sú ešte ako z posledných mohykánov, klasici, ktorí už vymierajú. Takže názov by mal byť skôr neobyčajní chlapci.

Film porovnáva minulosť slovenského skialpinizmu so súčasnosťou. V čom vidíte najväčšie rozdiely vy?

Rozdiely vidím najmä vo financiách a dostupnosti skialpinistického výstroja. Dnes si ľudia môžu dovoliť kúpiť, čo chcú. Majú veľký výber. Rozdiel je aj v tom, že v minulosti tento šport robila hŕstka ľudí, skutočných horalov, ktorí boli aj skialpinisti aj horolezci, žili v horách, vedeli sa v horách pohybovať, mnohí sa navzájom poznali, bola to jedna rodina. Dnes si výstroj môže kúpiť hocikto a  počet ľudí,  ktorí, šliapu na lyžiach z roka na rok stúpa. Ale už to nie je skialpinizmus v pravom zmysle slova. Chodenie po zjazdovkách určite s týmto slovom nemá  nič spoločné. Možno by sa to malo rozlišovať a vymyslieť pre tento druh pohybu iný názov. Na druhej strane je pozitívne, že ľudia sa začínajú hýbať, športujú a nemusia hneď podávať extrémne výkony, stačí, aby boli spokojní a šťastní, to je podstatné. Je tiež rozdiel medzi športovým skialpinizmom v minulosti a súčasnosti. Stále ide síce o šport, športovec chce vyhrávať, či to bolo vtedy alebo teraz. Rozdiel je v tom, že Slovensko dnes nemá takých borcov, ktorí by stáli na stupienkoch víťazov ako Madaj s Triznom alebo Miroslav Leitner a iní. Všetci by si zaslúžili film.

Nakrútili ste už viacero filmov z horského prostredia. Čím je tento pre vás výnimočný? 

Neviem, či je výnimočný, to by bolo asi silné slovo. Možno by sme ho mohli nazvať skôr jedinečným – od slova jediný. Je totiž jediným filmom o týchto našich žijúcich legendách, ktoré sú ale známe skôr vo svojom kraji a medzi skialpinistickou a horolezeckou verejnosťou. Ostatné Slovensko ich nepozná. Podľa mňa by si zaslúžili, aby sa o nich vedelo. Od mojich predošlých snímok sa odlišuje jednoduchosťou formy a spracovania. Je to čistý dokument, žiadne animácie, žiadne nadbytočnosti, formu som prispôsobil obsahu. Sú to obyčajní chlapci a aj film je obyčajný. A možno sa odlišuje ešte niečím. Od určitej doby som pochopil, že ak chcem robiť filmy,  mal by som robiť také, ktoré budú nositeľom myšlienky, odkazu, budú presahovať niečo bežné. Inak je to strata času a energie. Myslím si, že tento film by takým mohol byť. Jeho hlavnou myšlienkou je pocta skromnosti, jednoduchosti a zachovanie spomienky na niekoho, kto naozaj v živote niečo dokázal.

 

Zuzana Goleinová

Porotkyňa nenechala kolegov v štichu

Na poslednú chvíľu nastala zmena v zložení festivalovej poroty. Pre chorobu musela pôvodne avizovanú českú fotografku Martinu Vedralovú vystriedať Marie Jirmannová. Nelezie, nefilmuje, zato však o horských filmoch vie toho dosť. Veď je riaditeľkou Medzinárodného horolezeckého filmového festivalu v Teplicích nad Metují.

Ako dlho pôsobíš na poste šéfky dnes už priam kultového českého festivalu?

V roku 1998 bol u nás 15. ročník festivalu a na tom som sa už dosť podieľala. Ale samostatne som komplet celý pripravila až ten nasledujúci. Ak dobre počítam, už som ako riaditeľka asi  dospelá, som tam osemnásty rok.

Vieš sa aj po takom čase pozerať na horské filmy so zaujatím?

Ako kedy. Ak má film spád a zaujímavý dej, môžem pri ňom sedieť aj hodinu a pol a nenudí ma. Ale nemám rada rozvláčne dlhé filmy, v ktorých sa nič nedeje, len dlho trvajú.

Máš za tie roky medzi filmami z horského prostredia, resp. ich tvorcami  svojich favoritov?

Nie som schopná jednotlivo ich všetkých vymenovať, ale niektorých môžem spomenúť. Zo Slovákov mám rada filmy Pavla Barabáša. Každý rok mal u nás nový film a hoci nebol vždy z horského prostredia, z lezenia, vedel ma zaujať. Z tých svetových patria k mojim favoritom Peter Mortimer či Alastair Lee. Pri nich stačí vidieť prvých pár minút a je mi jasné, že to bude stáť za to. Je to už asi moja deformácia – pozriem sa na meno filmára a viem, čo od toho môžem čakať. Preto som rada, že výber filmov na festival nemám u nás na starosti sama.

Bola si už niekedy na popradskom festivale ako porotkyňa?

Nie, je to prvý raz. My sme si s Marikou Hámorovou už dávnejšie povedali, že sa navzájom nebudeme volať do poroty – iba vo výnimočnom prípade, keby šlo do tuhého. Máme totiž pozerania filmov celoročne dosť. Lenže teraz v Poprade ten výnimočný prípad nastal, porotkyňa na poslednú chvíľu ochorela, tak predsa nenechám kolegov v Poprade v štichu, to sa nerobí.

Ako sa cítiš v úlohe porotkyne?

Už som v porote bola – v poľskom Ladeku. Nedá sa to ale porovnať s prácou v Poprade. Tu máte všetko pripravené, nadabované alebo otitulkované. Nehrozí problém s jazykovou bariérou – ani pri sledovaní filmov, ani pri diskusiách s kolegami – porotcami. Nepotrebujeme tlmočníkov.

Čo si ako porotkyňa na filme všímaš prioritne?

Priznám sa, že sa neviem celkom zbaviť svojej deformácie a pozerať film so zámerom vybrať ho na náš festival.  Takže aj tu – pozerám filmy a zároveň premýšľam, či by sa k nám hodil. Už som tu aj niečo našla, čo ma bude zaujímať. Ale inak sa pri hodnotení snažím dívať na film očami laika, bežného diváka. No ak by ma ako bežného diváka film nezaujal do desiatich minút, odídem z kina. Tu však musím všetko poctivo dopozerať až do konca. Nemám ani žiadnu preferovanú tému – život horolezca, expedície, športové lezenie alebo príroda, dôraz nedávam ani na športový výkon. Musí ma zaujať príbeh.

Neovplyvnili ťa lezecké filmy a nezačala si liezť?

Mám trochu problém s výškami, takže lezenie nie je pre mňa. Ale vyskúšala som si to na lezeckej stienke – počas festivalu v Banffe. Dávam prednosť iným športom.

V čom sa líšia naše festivaly, popradský a teplický?

U nás je nosným sprievodný program, vonkajšie aktivity, športovanie, beh, súťaže, vešiak, lajna, špára, bouldering, večerné koncerty. Je to dané aj letným termínom festivalu, ale predovšetkým kapacitou kina. Je malé, tam by sa veľa divákov nepomestilo. Zatiaľ neplánujeme využívať na premietanie kiná v susedných mestečkách. Kúzlo festivalu patrí totiž práve do Teplíc. Poprad má zase iné kúzlo – blízkosť hôr. Ak sa vydarí počasie, diváci nemusia sedieť v sále, ale chodia na túry.

Porotca Tomáš Hulík sa chystá do púšte Gobi

Jeden z trojčlennej medzinárodnej poroty XXIV. MFHF, Slovák Tomáš Hulík, je známy zoologickými expedíciami, ale aj prednáškami na svetových zoologických kongresoch. Pravidelne publikuje pre časopisy ako napríklad National Geographic, GEO alebo Universum. Zaoberá sa životom bobrov a výskumom života rysov ostrovidov.  Tento fotograf, kameraman a režisér vlani na popradskom festivale horských filmov bodoval ako autor súťažného filmu – Divoké Slovensko. V úlohe porotcu je v Poprade prvý raz.

„Byť porotcom je veľmi zaujímavé, pretože horské filmy mám rád. No je to predovšetkým o rozdielnej kvalite a prístupe filmárov k téme, ktorú nakrúcajú,“ prezradil hneď v úvode nášho rozhovoru. Priznal sa, že nemá žiadneho favorita. Sám je režisérom, ktorý už nakrútil nejeden film. Špecializuje sa najmä na filmy s témou zvierat. Ako však priznal, k tejto vášni sa dostal ako slepé kura k zrnu alebo vďaka lenivosti. „Poznámky z pozorovania zvierat som si nechcel zapisovať a už počas štúdia sme mali na škole k dispozícii kameru. Tak som si začal jednotlivé zvieratá nakrúcať,“ uviedol filmár Tomáš Hulík.  Aj vďaka tomu sa stal jedným z mála ľudí, ktorí disponovali obrázkami bobrov z divokej prírody. Svoju filmársku záľubu rozvíjal a pred rokom sa v Poprade predstavil s filmom Divoké Slovensko. „Film je o prírode Slovenska, trocha skrytej, pretože tam neexcelujú ani rysy, ani vlky, je tam zopár obrázkov medveďov, film teda nie je zameraný na najznámejšie zvieratá, ale skôr na tie, ktoré divák alebo bežný návštevník prírody nemá šancu vidieť.“ Vo filme sa nechcel zamerať len na jeden národný park, keďže bol primárne určený pre zahraničné televízie a RTVS. Slovensko v ňom malo byť predstavené najkomplexnejšie. „Sú tam rôzne zábery nielen z Vysokých Tatier, ale aj z iných hôr, ba dokonca aj nížin a, paradoxne, najviac záberov je z okolia Bratislavy,“ priblížil slovenský režisér, ktorý na snímke spolupracoval aj s nemeckým kolegom Janom Haftom. Film mal predstaviť krásy slovenskej prírody aj v zahraničí. Okrem Slovenska sa Tomáš Hulík zúčastnil aj rôznych expedícií v zahraničí. Jednou z exotických bol aj ruský Ďaleký východ, kde pôsobil ako fotograf. Do týchto končín  ho s ďalšími členmi expedície pozvala Ruská akadémia vied. Svoje 19. narodeniny oslavoval vo Vladivostoku, ktorý sa stal akousi „bázou“, odkiaľ podnikali ďalšie cesty, napríklad aj do čínskeho pohraničia. „Spomínam si tam na nepríjemný zážitok s miestnymi vojakmi, pretože sme boli nejakých dvadsať alebo tridsať kilometrov od územia Číny.“ Táto oblasť Ruskej federácie je preslávená nielen Transsibírskou magistrálou, ktorou cesta z Moskvy trvá vyše týždňa, ale aj zaujímavou prírodou. Vladivostok je atraktívnou destináciou pre horolezcov, pretože práve odtiaľto sa dá dostať napríklad k Lenskyim stolbom – geologickému útvaru tiahnucemu sa niekoľko kilometrov pozdĺž rieky neďaleko mesta Jakutsk. Naskytla sa mu tiež  možnosť „vidieť cez plot“ Severnú Kóreu. Ďalšou cestou do exotiky sa pre Tomáša Hulíka stala expedícia v malajzijskej časti ostrova Kalimantan, čo bola druhá študentská expedícia po Rusku. Práve Kalimantan, alebo aj Borneo, je mnohými biológmi a entomológmi považovaný za raj na Zemi. „Odtiaľ sme svetu priniesli vyše 2 000 nových druhov chrobákov.“ Prešiel aj Malajziu a Keňu. Keď sme sa ho opýtali na obľúbené miesto, nevedel si sprvoti vybrať. „Asi to bude Mongolsko. Podarilo sa mi vidieť sever, juh a západ Mongolska. Budúci rok tam plánujeme expedíciu s cieľom nájsť snežných leopardov a gobijského medveďa, ktorých je na svete len 50. Tiež by tam malo byť aj stádo divých tiav, tých je na svete asi 200. Snáď sa nám to v Gobi podarí nájsť.“ A plány do budúcna? „Miest, ktorých by chcel človek vidieť je strašne veľa. Niektoré inšpirácie získam aj z dokumentárnych filmov. Je veľa nádherných miest, kam by sa rád pozrel. Zamiloval som si Afriku aj napriek tomu, že som sa jej dlho bránil. Je pravda, že človeku sa tento kontinent zaryje pod kožu, ale je veľmi ťažké celé to popísať. Platí, že človek to musí raz zažiť, nie stokrát počuť“ dodal nakoniec.

 

Martin Jenčo, Kristián Kállay

 

V horách vníma aj ich výtvarnú krásu

Ako 18-ročný zdolal najvyšší vrch Álp, Mont Blanc, Himaláje navštevuje pravidelne. Hneď v druhý súťažný deň XXIV. MFHF sa nám predstaví ako autor filmu Vrchol limitov. Michal Gabriž.

Vyštudovali ste grafický dizajn na VŠVU. To má od hôr dosť ďaleko… ako ste sa dostali práve k tejto záľube?

Hory ma sprevádzajú celý život, oveľa dlhšie ako grafický dizajn. Pôvodne som chcel študovať geológiu, ale nakoniec to dopadlo inak. V horách ale veľmi silno vnímam krásu a ich výtvarno. Možno sa to v budúcnosti prepojí aj do nejakého zaujímavého prieniku, uvidíme.

Na XXIV. MFHF sa predstavíte ako jeden z autorov súťažných filmov. Aký je to pocit – súťažiť s vlastnou tvorbou na medzinárodnej úrovni?

Nemám pocit súťaženia, ani v horách, ani na festivale. Mojou ambíciou bolo priniesť osobnú výpoveď z miest, kde sa veľa ľudí nepozrie. Tiež som chcel propagovať výškové lezenie ako také. Tam vidím obrovský priestor pre tvorbu, ktorá môže inšpirovať ďalších. Máme na čo nadviazať a ja dúfam, že si k vysokým horám nájdu cestu ďalší zanietení lezci. Festival teda vidím hlavne ako peknú možnosť propagácie témy.

Vo filme Vrchol limitov ste sa ocitli v nepálskych Himalájach s cieľom vyliezť na osemtisícovku Manaslu. Prečo ste si vybrali práve tento vrchol?

Nebola to moja himalájska premiéra. Do Himalájí chodím dlhé roky, o Manaslu som sa pokúšal už druhý raz. Mal som tam (a stále mám) ‘zavesený pytel’. Je to krásny kopec a prišla šanca zase sa naň pozrieť – nebolo o čom rozmýšľať, hlavne pri takom skvelom tíme. Bola to veľká škola, ktorá ma posunula zas o kus ďalej.

Ako 18-ročný ste stáli na najvyššom vrchu Álp. Dá sa porovnať výstup na Mont Blanc s výstupom na Manaslu?

Mal som 18 a bol to môj prvý dotyk s veľkým kopcom. Pamätám si, že mi bolo príšerne zle z výšky. Telo nevedelo, čo sa deje a išli sme hore veľmi rýchlo. Nakoniec sa však výstup napriek bolestiam hlavy podaril, na rozdiel od Manaslu, kde som problémy s výškou, paradoxne, vôbec nemal. Dvojdenný výlet na Blanc sa však len veľmi ťažko dá porovnávať s dvojmesačnou expedíciou na horu, akou je Manaslu. Táto expedícia prebiehala pomerne hladko, najväčším problémom bolo tento rok hlavne mimoriadne zlé počasie.

Kam bude smerovať vaša ďalšia výprava? Máte nejaké vysnené miesto?

Vysnených kopcov je veľmi veľa. Každý je niečím krásny a zaujímavý, tak ako sa to hovorí o ženách. Hlavne, aby slúžilo zdravie a bola dobrá partia, to je základ. Najbližší cieľ sa už rysuje, a určite budeme o ňom informovať, len čo doladíme základné nastavenie expedície.

 

Kristián Kállay

S kondormi nad hlavami

Trojica slovenských dobrodruhov sa najskôr vybrala na skalu do Čile, potom na MFHF do Popradu. O úspešnom prvovýstupe hovoríme s Vladom Linekom.

Do Popradu s kolegami Jozefom Krištoffym a Martinom Krasňanským tento rok zavítate so zaujímavou prezentáciou o úspešnom výstupe v Patagónii. Na čo sa môžu diváci tešiť?

Porozprávame niečo o Čile, o Patagónii a o oblasti, ktorá sa volá Cochamo. Strávili sme v nej 4 týždne, liezli sme na kopec Cerro Trinidad. Podarilo sa nám prejsť novú a ťažkú cestu, ktorá má 710 m, 20 dĺžok a klasifikáciu 10 UIAA.

Prečo práve El Condor Pasa (názov prvovýstupu), táto skala a krajina tak ďaleko od domova? 

Ísť do Patagónie bol môj dlhodobý plán, pretože je to jedno z najkrajších miest pre horolezcov.  Minulý rok sme sa dali dokopy práve s Jožom a Maťom. Naším cieľom

bolo prejsť ťažkú športovú cestu. Čiastočne voľne a technicky sme ju vyliezli v dňoch 5. – 14. 1. 2016 s výstupom ďalších 400 m na hlavný vrchol Trinidadu. Následne

sme v dňoch 20. – 25. 1. vyliezli všetky dĺžky voľne. Cestu sme nazvali El Condor Pasa podľa kondorov, ktoré lietali tesne nad našimi hlavami.

Dočítala som sa, že počas výstupu vás trápili choroby. Ako sa dá v takomto stave zvládnuť prvovýstup? 

Maťo do Čile cestoval už riadne zničený a počas namáhavých dní sa mu jeho stav ešte zhoršil. Skončilo to vysokými horúčkami nad 39 stupňov. Nasadili sme mu antibiotiká, ktoré mu po 3 dňoch zabrali a horúčka klesla. Zišiel dole do kempu a rýchlo sa dal dokopy. Našťastie sa vyliečil včas, lebo bez jeho pomoci by sa nám cestu nepodarilo preliezť voľne.

Pod skalou ste strávili tri týždne. Čo ste robili, ak ste práve neliezli?

Vyše tri týždne sme spávali pod veľkým balvanom, 20 minút od nástupu našej cesty. Počasie nám prialo, a tak sme stále boli v stene. Cestu sa nám podarilo doliezť posledný možný deň. Oddychovali sme iba nevyhnutný čas. Väčšinou sme polihovali, jedli, kúpali sa v miestnom potoku a čítali knižky.

Ako vyzerá typický bivak, ktorý bol načas vaším domovom? 

Celý čas sme spávali pod naším balvanom, ktorý mal šírku 20 a previs pár metrov a aj v najväčšom daždi sme boli chránení pred vodou. Bolo tam ohnisko, police na sedenie, miesto na postavenie stanu, ďalšie plošinky na spanie vonku v spacákoch. Neďaleko dokonca postavili domáci lezci krytú kadibúdku. Asi 20 metrov od balvanu tiekol potok, čiže aj hygienu sme mali na skok. Okolo išiel turistický chodník, kadiaľ pravidelne chodili turisti, čiže sme neboli úplne osamote.

 

Beatrix Bukovinská