Jeho životný príbeh by vydal na jeden veľmi atraktívny román. Rodák z Popradu, dnes 77-ročný horolezec, lyžiar, horský vodca, dobrodruh a fotograf Alexander Luczy jeho fragmenty rád vyprával kamarátom pri vínku. A keďže mali šťavu, vtip i pointu, kamaráti ho presvedčili, aby svoje príbehy vydal knižne. Napokon sa im podarilo „dokopať“ ho do toho a v roku 2005 vyšla Luczyho prvá kniha – Spomienky na Vysoké Tatry a exil. Niektoré bonmoty z nej v lezeckej komunite pod Tatrami priam zľudoveli. Treba dodať, že Šanika, ako ho kamaráti dôverne volajú, je horal telom i dušou. Vyrastal pod Tatrami, tu ho opantalo horolezectvo, tu špekuloval nad náročnými skialpinistickými prechodmi, tu to mal rád. Ruské tanky dali živelnému slobodomyseľnému človeku jasné ultimátum. Bez slobody nechcel žiť. Ušiel do sveta, pritúlilo ho Švajčiarsko. Tam sa z horolezca stal aj originálny fotograf. „Keď ma už nudilo stále vyvolávať ďalšie a ďalšie snímky z hôr, začal som sa v tmavej komore hrať s tým, čo som už mal odfotené. Montážou tak vznikali tak nové pohľady a hádam aj pointy,“ uviedol dávnejšie sveták, ktorého možno nazvať tulákom hôr. Približne tak pomenoval aj výstavu fotografií, ktorá mala nedávno premiéru v Košiciach a teraz ako sprievodné podujatie MFHF bude mať priestor v popradskom kine Tatran. V spojitosti s výstavou vyšla aj reedícia prvej Luczyho knihy. Keďže ju doplnil o nové state, dostala aj nový názov: Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr. Zohnať sa dá v športových obchodoch, v Poprade napríklad v Rysoch.  „Knihu som rozšíril viac-menej o švajčiarske state, ale je obohatená oproti prvej verzii aj o fotografie. Zatiaľ neviem, ako ju ľudia prijímajú, dúfam, že nebudú sklamaní,“ uviedol autor. Knihu i výstavu bol osobne otvárať pred mesiacom v Košiciach, meste svojich stredoškolských štúdií. „Fotím stále, ale vzhľadom na vek a zdravie sa do vysokých hôr už dostanem menej. Takže sa naďalej zabávam montážami. Nemyslím si, že robím výtvarnú fotografiu a už vôbec si nenamýšľam, že som umelec,“ s príznačným odstupom komentuje svoje aktivity Šanika. Výstava predstavuje jeho dokumentárne fotografie z tatranských začiatkov a osobného života, druhú sériu reprezentujú jeho typické montáže, v ktorých spája naoko nespojiteľné témy. Tak z nich naraz vyskočí vtip i pointa. Ako inak – provokujúca. „Som rád, že v mojom rodisku bude výstava a že je aj po 47 rokoch môjho exilu záujem o moju osobu i fotky.  Veď som odišiel ako vyhnanec a dve desaťročia som bol persona non grata,“ dodáva fotograf a horal, ktorý napriek zdravotným ťažkostiam so srdcom nestratil kontakt s horami. „V lete sme boli na mnohých peších túrach v švajčiarskej jure, v zime na lyžiach a uvidíme, ako to pôjde ďalej. Nádej umiera vždy ako posledná. Teším sa každý deň  z toho, že sa ráno zobudím a strávim ešte jeden krásny deň na tejto Zemi,“ uviedol večne aktívny tulák hôr a dodal pozdrav pre návštevníkov festivalu. „Želám všetkým dobré pobavenie na filmoch a tiež z pobytu v meste Poprad. V spišskom dialekte, ktorý je pre mňa krásnou spomienkou na bývalú domovinu, všetkým želám: trimce se!“

 

MFHF v Poprade privítal včera vzácneho festivalového hosťa. Horský vodca, himalájista a dobrodruh  Jean Troillet nám ochotne venoval čas na rozhovor.

„Prišiel som predminulú noc, už bola tma a celou cestou som spal. Čakali ma tu však milí ľudia a krásne privítanie,“ uviedol sympatický 68-ročný Švajčiar. Rodeného horala v sebe nezaprel a ozrejmil, že v sobotu sa chystá do Tatier: „Počasie by malo byť pekné, snáď to vyjde.“

Jean Troillet je aj autorom dvoch kníh. Zatiaľ vyšli vo francúzskom a anglickom jazyku – L’Aventure absolue a Un homme. „Ja knihy nepíšem. Rozprávam historky, ľudia si ich pozapisujú a potom spoločne vydáme knihu.“ Momentálne sa namiesto písania kníh chystá navštíviť Antarktídu, Arktídu, Sibír alebo severnú časť Kanady. „Toto dobrodružstvo volám Neige Horizontal, snáď sa mi to podarí.“ Jean má za sebou 34 rôznych expedícií, ale štatisticky vzaté – je za ním 30 rokov pôsobenia v Himalájach, 40 rokov v horách a 50 rokov ustavičného dobrodružstva. Stál na vrcholoch desiatich osemtisícoviek. Po nepríjemnej mozgovo-cievnej príhode na Annapurne v roku 2011 musel výškovému lezeniu povedať zbohom. Jeho súčasné plány súvisia so snehom a krajinami ľadu, ale už sú horizontálne položené. Na výšky bude zrejme len spomínať. Ktorá expedícia bola najnáročnejšia? „Každá osemtisícovka je ťažká. Vyliezť na takú vysokú horu bez použitia kyslíkového prístroja je samo o sebe náročné. Možno takou bola južná stena Shisha Pangmy. Mali sme málo jedla a málo vody, ale zvládli sme to za fantastický čas – šesť dní číreho dobrodružstva.“ Hoci Jean miluje dobrodružstvo, predsa len stráži jeho hranice. Veď je otcom troch detí. Zmenila ho rodina? „Keď som mal v roku 2011 problém na Annapurne, domov som prišiel v hroznom stave. Nielenže som strácal rovnováhu, ale trápil ma aj žalúdok, schudol som 12 kíl. Keď som sa zotavoval, celá moja rodina naliehala, aby som s lezením prestal. Osemtisícovky môžu byť pre mňa nebezpečné. A tak som s tým skončil.“ Jean sa teraz venuje skôr propagácii horolezectva, chodí po festivaloch, rozpráva o horách. Ako fanúšik hôr má svoje obľúbené filmy. „Môj najobľúbenejší film je asi The Pure Adventure. Mojou srdcovkou sú filmy, v ktorých sa horolezci pokúšajú zdolať veľké a strmé steny.“ Na festivale v Poprade Jean v piatok predstavil film, v ktorom je hlavnou hviezdou. „Ja nie som žiadna hviezda. Som rád, že som nažive a hviezdou sa ani nechcem stať. Jediné, čo chcem, je podeliť sa s ostatnými o svoje skúsenosti a zážitky. Svoj život považujem za skvelý, užil som si ho najmä s priateľmi. Priatelia sú pre mňa dôležitejší ako vrcholy,“ dodal na záver. „Nechcem, aby bol niekto ako ja. Každý musí byť sám sebou. Tomu učím aj svoje deti. Ak budú chcieť byť tanečníkmi, prosím. Ak niečím iným, nedbám. Mali by robiť to, čo ich napĺňa. Lebo len tak budú môcť prežiť taký nádherný a pekný život, aký som prežil ja,“ vyznal sa legendárny himalájista Jean Troillet v Poprade.

Martin Jenčo, Kristián Kállay

Pre niekoho možno známa festivalová tvár nemôže patriť nikomu inému ako poľskému horalovi Aleksandrovi Lwowovi. Na XXIV. MFHF pôsobí na pozícii porotcu. V Poprade sa tejto  úlohy zhostil už štvrtý raz.

„Voľakedy dávno som točil aj vlastné filmy, teraz už nie. Potom som sa desať rokov venoval vydávaniu časopisu,“ priznáva Alek. V roku 1994 založil prvý poľský horolezecký časopis Góry i Alpinizm. K horolezectvu sa dostal ešte v puberte. Sprvoti chodil ako bežný turista po horách v Poľsku. „Jeden z mojich kamarátov vstúpil do turistického klubu. Povedal mi, že je speleológ. Pomyslel som si vtedy, že aj ja by som mohol byť speleológom. Našetril som si na kurz a stal som sa ním.“ Ale v rámci kurzu boli aj lekcie lezenia. Veď ak chce byť človek dobrým jaskyniarom, musí vedieť všeličo. Napríklad aj liezť. Lezenie sa stalo Aleksandrovi osudným a začal sa mu venovať. „Liezol som najprv na rôznych skalách. Potom v Tatrách. Potom prišli Alpy. To mi nestačilo, tak som skúsil Hindúkuš. Neskôr Pamír a nakoniec Himaláje.“ Prešiel si prirodzeným vývojom každého horolezca. „Najviac času som strávil v Himalájach. To bol celý môj život. Od začiatku osemdesiatych rokov do roku 2000. Bolo to nielen tým najlepším, ale aj najdôležitejším obdobím. Prestal som liezť kvôli veku, bol som starý. U nás sa tomu hovorí, že fyziológia sa nedá oklamať. Tá človeka predurčuje, jasne stanoví, či môžeš liezť, alebo už nie.“

V roku 1974 sa stal majstrom Poľska v lezení na rýchlosť. Bol to celoštátny šampionát v Krkonošiach, neďaleko Jelenej hory. Tiež bol ale na rôznych šampionátoch v Rusku, Bulharsku, Československu. Ako vyzerajú také majstrovstvá v lezení? „Je stanovená trať a je to výnimočné divadlo pre divákov. To preto, lebo lezec lezie s istením. Nerieši problém pádu, ale lezie čo možno najrýchlejšie po stene. Každý sa snaží byť rýchlejší ako ten druhý.“

Alek ako skúsený himalájista, ale aj vydavateľ, publicista a redaktor dokonale pozná svet hôr. Rozumie duši horolezcov, vie oceniť aj hodnotu filmových záberov, získaných v ťažkých podmienkach vysokých kopcov. Uvidíme, či na MFHF nájde film, ktorý si ho získa.

Martin Jenčo

Dnes uvidíme ďalší slovenský film –  Obyčajní chlapci. Približuje  legendárnu dvojicu slovenských skialpinistov – Dušana Triznu  a Milana Madaja. V 90. rokoch patrili k európskej špičke. O filme sme sa porozprávali s jeho režisérom Rastislavom Hatiarom.

Čo bolo podnetom natočiť film práve o tejto dvojici?

Podnetov bolo niekoľko. Asi pred dvoma rokmi mi dal Milan Madaj svoje VHS kazety z rôznych akcií, ktoré nakrúcal jeho brat v rozpätí možno 20 rokov. Vtedy sme uvažovali nad možnosťou robiť film o Psotkovom memoriáli. Milan Madaj je totiž mnohonásobným víťazom tohto behu. Dal som teda kazety zdigitalizovať. Kazety som vrátil a vyzeralo to tak, že film robiť nebudeme. Nebol na to priestor ani čas. Minulý rok ma oslovili organizátori pretekov Bokami Západných Tatier s otázkou, či by som nespravil film o tomto športovom podujatí. Súhlasil som, ale nemal som chuť robiť film len o preteku ako takom. Nevedel som si predstaviť, ako by som to spravil, aby to bolo iné ako filmy o pretekoch, akých je mnoho. Poznáte to – preteky sú o tom istom, aj keď tieto sú výnimočné. Navyše vznikol o nich – podľa mňa – dobrý film. Nemalo zmysel robiť to isté.  Rozmýšľal som nad príbehom, asi som si potreboval trochu skomplikovať život. Bola to vzácna súhra okolností. Vždy som chcel urobiť film o Milanovi Madajovi a Dušanovi Triznovi, našej najznámejšej pretekárskej skialpinistickej dvojici. Vždy som bol ich fanúšikom. Navyše, sú to Liptáci, ja som Lipták a zároveň veľký liptovský patriot. Aj keď som ich poznal skôr povrchne, vždy mi boli  sympatickí svojou skromnosťou, nikdy sa na nič nehrali – napriek tomu, čo v skialpinizme dosiahli. Takže boli tu Boky – najťažšie skialpinistické preteky, mal som zábery od Milana Madaja, ktorý je asi sedem alebo osemnásobným víťazom týchto pretekov a je tu Dušan Trizna, bývalý Madajov tímový parťák a v súčasnej dobe jeden z organizátorov Bokov. Najväčším hnacím motorom spraviť film o týchto chlapcoch však bolo čosi iné. Sociálne siete napomáhajú tomu, že sa na nich niekedy prezentujú ľudia, ktorí v podstate ešte nič nedokázali. Z ich statusov však máte opačný pocit. Títo dvaja sú toho pravým opakom. Aj keď by sa mali naozaj čím pochváliť, neurobia to. Nemajú na to povahu – s niečím sa chváliť a ani nestoja o slávu. A to mi je sympatické. Tak vznikol film, ktorý je z dvoch tretín o histórii, ktorú zosobňujú Madaj s Triznom a z tretiny o súčasnosti, ktorú zosobňujú preteky Boky, na ktorých sa títo dvaja stále podieľajú. Jeden ako aktívny pretekár a druhý ako organizátor.

Prečo názov Obyčajní chlapci?

Čego, teda Dušan Trizna, v závere filmu hovorí: „My sme len takí dedinskí chlapci.“. Od toho som odvodil názov. Možno sú to obyčajní chlapci niekde z Liptova, svojimi výkonmi v skialpinizme však určite nepatria medzi obyčajných a ani svojou skromnosťou a prístupom k životu nie sú obyčajní. Skromnosť už nie je vlastnosť, ktorá sa dnes nosí. Stretávame sa skôr s nezdravým sebavedomím, aroganciou, nedostatkom sebareflexie. Títo dvaja sú ešte ako z posledných mohykánov, klasici, ktorí už vymierajú. Takže názov by mal byť skôr neobyčajní chlapci.

Film porovnáva minulosť slovenského skialpinizmu so súčasnosťou. V čom vidíte najväčšie rozdiely vy?

Rozdiely vidím najmä vo financiách a dostupnosti skialpinistického výstroja. Dnes si ľudia môžu dovoliť kúpiť, čo chcú. Majú veľký výber. Rozdiel je aj v tom, že v minulosti tento šport robila hŕstka ľudí, skutočných horalov, ktorí boli aj skialpinisti aj horolezci, žili v horách, vedeli sa v horách pohybovať, mnohí sa navzájom poznali, bola to jedna rodina. Dnes si výstroj môže kúpiť hocikto a  počet ľudí,  ktorí, šliapu na lyžiach z roka na rok stúpa. Ale už to nie je skialpinizmus v pravom zmysle slova. Chodenie po zjazdovkách určite s týmto slovom nemá  nič spoločné. Možno by sa to malo rozlišovať a vymyslieť pre tento druh pohybu iný názov. Na druhej strane je pozitívne, že ľudia sa začínajú hýbať, športujú a nemusia hneď podávať extrémne výkony, stačí, aby boli spokojní a šťastní, to je podstatné. Je tiež rozdiel medzi športovým skialpinizmom v minulosti a súčasnosti. Stále ide síce o šport, športovec chce vyhrávať, či to bolo vtedy alebo teraz. Rozdiel je v tom, že Slovensko dnes nemá takých borcov, ktorí by stáli na stupienkoch víťazov ako Madaj s Triznom alebo Miroslav Leitner a iní. Všetci by si zaslúžili film.

Nakrútili ste už viacero filmov z horského prostredia. Čím je tento pre vás výnimočný? 

Neviem, či je výnimočný, to by bolo asi silné slovo. Možno by sme ho mohli nazvať skôr jedinečným – od slova jediný. Je totiž jediným filmom o týchto našich žijúcich legendách, ktoré sú ale známe skôr vo svojom kraji a medzi skialpinistickou a horolezeckou verejnosťou. Ostatné Slovensko ich nepozná. Podľa mňa by si zaslúžili, aby sa o nich vedelo. Od mojich predošlých snímok sa odlišuje jednoduchosťou formy a spracovania. Je to čistý dokument, žiadne animácie, žiadne nadbytočnosti, formu som prispôsobil obsahu. Sú to obyčajní chlapci a aj film je obyčajný. A možno sa odlišuje ešte niečím. Od určitej doby som pochopil, že ak chcem robiť filmy,  mal by som robiť také, ktoré budú nositeľom myšlienky, odkazu, budú presahovať niečo bežné. Inak je to strata času a energie. Myslím si, že tento film by takým mohol byť. Jeho hlavnou myšlienkou je pocta skromnosti, jednoduchosti a zachovanie spomienky na niekoho, kto naozaj v živote niečo dokázal.

 

Zuzana Goleinová

Na poslednú chvíľu nastala zmena v zložení festivalovej poroty. Pre chorobu musela pôvodne avizovanú českú fotografku Martinu Vedralovú vystriedať Marie Jirmannová. Nelezie, nefilmuje, zato však o horských filmoch vie toho dosť. Veď je riaditeľkou Medzinárodného horolezeckého filmového festivalu v Teplicích nad Metují.

Ako dlho pôsobíš na poste šéfky dnes už priam kultového českého festivalu?

V roku 1998 bol u nás 15. ročník festivalu a na tom som sa už dosť podieľala. Ale samostatne som komplet celý pripravila až ten nasledujúci. Ak dobre počítam, už som ako riaditeľka asi  dospelá, som tam osemnásty rok.

Vieš sa aj po takom čase pozerať na horské filmy so zaujatím?

Ako kedy. Ak má film spád a zaujímavý dej, môžem pri ňom sedieť aj hodinu a pol a nenudí ma. Ale nemám rada rozvláčne dlhé filmy, v ktorých sa nič nedeje, len dlho trvajú.

Máš za tie roky medzi filmami z horského prostredia, resp. ich tvorcami  svojich favoritov?

Nie som schopná jednotlivo ich všetkých vymenovať, ale niektorých môžem spomenúť. Zo Slovákov mám rada filmy Pavla Barabáša. Každý rok mal u nás nový film a hoci nebol vždy z horského prostredia, z lezenia, vedel ma zaujať. Z tých svetových patria k mojim favoritom Peter Mortimer či Alastair Lee. Pri nich stačí vidieť prvých pár minút a je mi jasné, že to bude stáť za to. Je to už asi moja deformácia – pozriem sa na meno filmára a viem, čo od toho môžem čakať. Preto som rada, že výber filmov na festival nemám u nás na starosti sama.

Bola si už niekedy na popradskom festivale ako porotkyňa?

Nie, je to prvý raz. My sme si s Marikou Hámorovou už dávnejšie povedali, že sa navzájom nebudeme volať do poroty – iba vo výnimočnom prípade, keby šlo do tuhého. Máme totiž pozerania filmov celoročne dosť. Lenže teraz v Poprade ten výnimočný prípad nastal, porotkyňa na poslednú chvíľu ochorela, tak predsa nenechám kolegov v Poprade v štichu, to sa nerobí.

Ako sa cítiš v úlohe porotkyne?

Už som v porote bola – v poľskom Ladeku. Nedá sa to ale porovnať s prácou v Poprade. Tu máte všetko pripravené, nadabované alebo otitulkované. Nehrozí problém s jazykovou bariérou – ani pri sledovaní filmov, ani pri diskusiách s kolegami – porotcami. Nepotrebujeme tlmočníkov.

Čo si ako porotkyňa na filme všímaš prioritne?

Priznám sa, že sa neviem celkom zbaviť svojej deformácie a pozerať film so zámerom vybrať ho na náš festival.  Takže aj tu – pozerám filmy a zároveň premýšľam, či by sa k nám hodil. Už som tu aj niečo našla, čo ma bude zaujímať. Ale inak sa pri hodnotení snažím dívať na film očami laika, bežného diváka. No ak by ma ako bežného diváka film nezaujal do desiatich minút, odídem z kina. Tu však musím všetko poctivo dopozerať až do konca. Nemám ani žiadnu preferovanú tému – život horolezca, expedície, športové lezenie alebo príroda, dôraz nedávam ani na športový výkon. Musí ma zaujať príbeh.

Neovplyvnili ťa lezecké filmy a nezačala si liezť?

Mám trochu problém s výškami, takže lezenie nie je pre mňa. Ale vyskúšala som si to na lezeckej stienke – počas festivalu v Banffe. Dávam prednosť iným športom.

V čom sa líšia naše festivaly, popradský a teplický?

U nás je nosným sprievodný program, vonkajšie aktivity, športovanie, beh, súťaže, vešiak, lajna, špára, bouldering, večerné koncerty. Je to dané aj letným termínom festivalu, ale predovšetkým kapacitou kina. Je malé, tam by sa veľa divákov nepomestilo. Zatiaľ neplánujeme využívať na premietanie kiná v susedných mestečkách. Kúzlo festivalu patrí totiž práve do Teplíc. Poprad má zase iné kúzlo – blízkosť hôr. Ak sa vydarí počasie, diváci nemusia sedieť v sále, ale chodia na túry.