VRCHOLOVÁ PRÍŤAŽLIVOSŤ

VRCHOLOVÁ PRÍŤAŽLIVOSŤ

Peter Hámor je prvým Slovákom, ktorý vystúpil na najvyššie vrcholy kontinentov a na všetkých štrnásť osemtisícoviek, čím dovŕšil tzv. „Korunu Himalájí“. Asi pred štyrmi rokmi oslovil filmára Rasťa Hatiara, či by nespracoval z archívnych materiálov dokument o jeho srdcovke – Annapurnách.

Rasťo navrhol spraviť film o všetkých osemtisícovkách. Úloha sa miestami javila ako zdanlivo nesplniteľná výzva, obrovská zodpovednosť urobiť film o takom významnom človeku. „Bol to môj doteraz najťažšie vznikajúci film. Peťo mi dodal kvantum materiálu, z ktorého som musel vybrať len zlomok. Rok som trávil intenzívnym filmovaním Peťa v Nepále, Tatrách, v jeho domácom prostredí, v Slovenskom Raji a na podujatiach, kde vystupoval. Veľkú časť filmu tvoria rozhovory. Oslovil som asi 15 významných osobností – jeho priateľov, spolulezcov, ktorí poskytli cenné, úprimné výpovede o Peťovi. Vo filme sa objavili aj dnes už žiaľ nebohé osobnosti horolezectva, ktoré s Peťom prišli do kontaktu na expedíciách. Roky práce si vyžiadali aj finančnú podporu, s ktorou nám pomohla RTVS. Postupne som začínal veriť, že to zvládnem. Že to, čo som si naložil na plecia, donesiem do cieľa. Som šťastný, že film po troch rokoch napokon vznikol. Okrem toho, že bol pre mňa najťažším, je aj mojím najdlhším filmom,“ zhodnotil Rasťo Hatiar, autor filmu Vrcholová príťažlivosť. Dlho očakávaný film je intímnym, perfektne spracovaným portrétom životného príbehu himalájistu, ktorý neustále posúva svoje hranice. „Zmyslom filmu bolo to, že ak sa chce, tak sa dá kadečo dokázať. Sú horolezci, ktorí vyšli ťažšími cestami, no nedá sa to porovnávať. Za týmito výstupmi bola obrovská vôľa, Peťo dokázal, čo sa nikomu u nás ešte nepodarilo. Siahol si na Himaláje ako žiaden Slovák. Hory sú jeho život. Užíva si ich. Život v horách, ale aj trek pred výstupom, jedlo, celú expedíciu. Obdivujem jeho pozitívny prístup, jeho vzťah k horám, ktoré miluje.“

Úprimný príbeh horolezca je horúcou novinkou. Hoci Rasťo Hatiar film od základu päťkrát prerábal, nakoniec dostal podobu, s ktorou je aj on konečne spokojný.

(k8)

TIEŇ JAGUÁRA

TIEŇ JAGUÁRA

Súčasťou MFHF bola aj premiéra nového filmu jedného z našich  najoceňovanejších dokumentaristov Pavla Barabáša. Sám režisér v rozhovore prezradil, ako ich dobrodružná výprava vyzerala a ako žijú indiáni.

 V závere sobotňajšieho večera videli diváci MFHF v Poprade premiéru vášho nového filmu s názvom „Tieň jaguára“. Môžete v krátkosti prezradiť, o čom tento film je?

Bol to sen Becka. Film začína na venezuelskej rieke Caura. Od indiánov Yekuana sme dostali zvolenie na cestu do oblasti nikoho. Celé dni pádlujeme proti prúdu malých riek a všetko najnutnejšie na prežitie v divočine máme v pár vakoch. Mali sme šťastie a nachádzame prírodných indiánov – lovcov. S nimi prechádzame vysokými horami Amazonie Sierra Maighalida do neznáma netušiac, kde nás zavedú. Dostali sme sa napokon do raja.

Čo znamená samotný názov filmu, prečo práve „Tieň jaguára“?

Indiáni sa jaguára veľmi boja, lebo nikdy nevedia, či je to skutočný jaguár alebo prevtelený duch, ktorý môže priniesť zlo celému spoločenstvu.

 Počas natáčania dokumentu ste strávili dlhý čas priamo v osade Indiánov. Ako je možné, že vás vôbec medzi seba prijali? Mali ste vymyslenú nejakú stratégiu, ako sa s nimi spriateliť a nakloniť si ich na svoju stranu?

Do indiánskej osady sme prišli naozaj zničení s loveckou skupinou. Deti i ženy sa nás spočiatku báli, utekali pred nami, schovávali sa, na čom sa muži zabávali. Honza Dungel je maliar pralesa a začal maľovať okolité vtáky, na čo boli zase oni zvedaví. Postupne sme sa stali súčasťou ich života a mohli sme sa zúčastňovať všetkého, čo sa v osade i mimo nej dialo. Neveril som, že sa dá niečo také ešte na našej planéte zažiť.

 Mohli by ste opísať, ako vyzeral ich bežný deň? Ako trávili čas, čím sa živili?

Prírodní indiáni sú rovnostárska spoločnosť. Nemajú náčelníka, ktorý by im rozkazoval. Všetko sa deje akosi prirodzene. Ráno začne niektorá zo žien tancovať v kruhu s košom na plody a prosiť duchov pralesa o hojnosť. Postupne sa pridáva, ktorá chce. Keď je ich už dosť, vybehnú na zber do pralesa. Keď sa vrátia, celá osada čistí jedlo a spolu varia. U lovcov je to podobne. Sebectvo ani chamtivosť sa netoleruje. Sú súčasťou prírody a tak aj žijú.

 Čo ste si z tohto vášho zážitku odniesli vy a čo chcete, aby si odniesol divák?

­Som racionálny človek, ale život s indiánmi mi dal dôležité poznanie. Pochopil som, že ich archetypy sú zakódované hlboko v každom z nás. Ak im porozumieme, budeme rozumieť viac sebe i spoločnosti, v ktorej žijeme. Dnes už sa na dianie v nej pozerám očami kmeňa. Každý indián sa snaží robiť všetko pre jeho blaho. Zdieľa s ním všetko. Sebectvo a chamtivosť musí byť v zárodku likvidované, lebo to poškodzuje kmeň. Taký človek je vylúčený z komunity, je ignorovaný. Nešťastím našej spoločnosti je, že mnoho ľudí okráda vlastný kmeň. Čím vyššie postavený človek, tým je to sofistikovanejšie. Preto spoločnosť na takéto okrádanie veľmi citlivo reaguje.

(bea)

PRVÝ ROK DVA FILMY

PRVÝ ROK DVA FILMY

Aktívny lezec a vyštudovaný filmár Ján Šimánek sa na MFHF mihol už dávnejšie, cestou z Vysokých Tatier po natáčaní dokumentu s Igorom Kollerom. Tohto roku na festivale predstaví rovno dva svoje filmy.

 

Dokument Od palice k vrtu mal premiéru na festivale horolezeckých filmov v Teplicích nad Metují, kde vyhral Cenu divákov. Špek (Petr Slanina), ktorý vo filme vystupuje, je legendou českého pieskovcového lezenia a zároveň výborným zabávačom.

Druhou autorovou snímkou bude portrét Igora Kollera. „Film som pôvodne vyrobil v rámci série portrétov zaujímavých osobností československého lezenia. V Poprade sa premietne vyčistenejšia verzia, ktorá tu bude mať premiéru. Igor je veľká postava lezeckého sveta a určite by si zaslúžil aj koncentrovanejšiu filmovú pozornosť s väčším rozpočtom. Ako aktívny lezec som mal tú česť liezť niektoré jeho cesty. Čistý štýl a vízia! Kvôli počasiu sme nestihli dotočiť prelez legendárnej cesty ‚Cez rybu‘ na Marmolade (po takmer 40 rokoch od prvovýstupu!).“ Tieto scény chce autor snímky budúci rok dokrútiť, pretože – ako sám povedal – Igora si váži ako športovca, ale aj ako predsedu Slovenského horolezeckého spolku JAMES. „V tomto ohľade môžeme Slovákom len ticho závidieť.“

(k8)

PREMÉROVO NA MFHF

PREMÉROVO NA MFHF

Trojicu sympatických porotcov na tohtoročnom festivale uzatvára český spisovateľ, novinár, jeden z priekopníkov snoubordingu v Čechách Boris Hlaváček, ktorý sa podelil o svoje dojmy z festivalu.

 

Viem o vás, že okrem písania máte skúsenosti aj so scenáristikou či kamerou – aké to je ocitnúť sa na druhej strane a hodnotiť filmy iných?

Veľmi zaujímavé, inšpiratívne, povzbudzujúce… vidím prácu iných, niekedy sa na to pozerám kriticky, niekedy s obdivom, čo dokážu urobiť, čo by som ani v najmenšom nedokázal a oni to vedia a robím to veľmi rád. 

Je to vaša prvá skúsenosť, zasadnúť na porotcovskú stoličku takého festivalu, akým sú Horské filmy?

Nie, už som bol v niekoľkých porotách, napríklad v Teplicích – čo je veľký festival v Čechách – ktorý som roky aj moderoval a pomáhal som s ním, keď ešte len začínal, niekedy v 80. rokoch. Sám ešte s kamarátmi organizujem jeden festival, ktorý nie je súťažný, do toho tiež vyberáme filmy. Koná sa v Českém ráji, na Hrubý Skále, v srdci českého pieskovcového lezenia. Na Horských filmoch som prvý raz, ale nie prvýkrát v Poprade. Každý ten festival je úplne iný. Niektoré filmy vidím trebárs aj dvakrát a niekedy až keď ich vidím druhý raz, tak až vtedy pochopím niektoré veci, ktoré tam sú a páčia sa mi. Alebo si odrazu poviem, ako som to mohol prvýkrát vidieť, ono je to trochu nudné. Keď vidíte niečo dvakrát alebo trikrát, už sa na to pozeráte trochu inak, ako je prvý dojem z toho filmu. Od rána od pol deviatej do ôsmej večer denne sledujem filmy. Všetky si chcem pozrieť poctivo, robím si ku každému zápisky. Keď vidím prístup Hámorovcov a ľudí tu – taký ten srdečný, zodpovedný – prepadol by som sa od hanby, ak by som to nevzal dosť zodpovedne.

Máte spomedzi súťažných filmov už aj svojho favorita? Čo by podľa vás dobrému outdoorovému filmu nemalo určite chýbať?

Musím povedať, že sú na festivale niektoré filmy, ktoré ma úplne uchvátili. Fakt tu máte vynikajúce filmy. Nebudem menovať, ale naozaj, niektoré som sledoval jedným dychom, či už som to bral z hľadiska toho človeka, ktorý je hlavným aktérom, alebo z hľadiska kamery, fantastické zábery krajiny, zvuk, aby to malo napätie, k tomu nejaký dej, aby to bolo ľudské… Aby to nebolo len studené. Musí to mať dej, byť niečím zvláštne. Niektoré tie filmy – od Hatiara, od Šimánka – sú naozaj úžasné a „smekám“ klobúk, vynikajúce. Veľmi veľa filmov sa mi skutočne páčilo, takých, ktoré by si zaslúžili ocenenie. A budeme asi musieť rozšíriť ceny, pretože tých filmov je viac a niektoré sú výborné trebárs kamerovo, niektoré sú výborné svojou ideou, niektoré sú dobré ako celok – poviete si, ja predsa nemôžem vydržať pozerať sa na to celú hodinu a nakoniec pri tom hodinu sedíte a je to fakt skvelé. Máte to tu veľmi pekné a veľmi vám to prajem. Musím vzdať hold Marike a Petrovi Hámorovým, pretože je to vynikajúce. Veľmi sa mi páči, ako je to tu pripravené, nie je to trh. Tu ľudia idú s cieľom, aby videli filmy, aby sa niečo dozvedeli. Je to skutočne festival, ako má byť.

Podľa toho, čo o vás viem, máte čo-to polezené… Aký je váš vzťah k Slovensku, čo vy a Tatry?

Ja som kedysi ako malý chlapec býval v Košiciach, kde otec strávil vojenčinu. Mal tu kopec kamarátov, za ktorými sme potom roky jazdievali. Precestovali sme celé Slovensko. Aj ja tu mám hromadu kamarátov. Každý rok sme robili prechod nejakých hôr, všetko tu mám prechodené, je tu krásne. A som veľmi potešený a rád, že ma Hámorovci pozvali do poroty, urobilo mi to dobre. Sú skvelí a aj festival je fantastický. No a Tatry? Keď som liezol a chodil som na strednú, neskôr na vysokú školu, tak sme sem pravidelne jazdievali liezť a jeden čas som robil aj nosiča. Párkrát, aby sme sa mohli vyspať na Terynke, tak som tam vždycky niečo vyniesol a mohli sme spať na uhlí alebo pod stolom, alebo na stole v tom lokáli. A ešte som raz vyniesol na Sliezsky dom alebo na Zbojníčku – už teraz neviem, kde to bolo – pivo, asi štyridsať fľašiek, lebo chatárovi došlo. V hlbokom snehu som sa boril po pás v snehu s pivom, aby bolo pre hostí. My sme jazdili z Čiech napríklad vlakom – v piatok popoludní mi skončila škola, tak som skočil na vlak o pol tretej do Pardubíc, kde sme presadli na vlak do Popradu. Dorazili sme sem ráno a rýchlo sme ešte vybehli niekam hore, zaliezli si. V nedeľu sme zase cestovali späť domov, aby som ráno mohol ísť do školy. Mňa Tatry celkom okúzlili a zažil som tu famózne, úžasné veci. Poprad sa pekne rozrástol, od tej doby, čo som sem jazdil – pamätám si, že sme vyliezli z vlaku a na stanici bola zmrzlina. Bol tam stánok, kde mali asi šesť alebo osem druhov zmrzliny – mali aj hrozienkovú, to sme v živote v Čechách nejedli. Tak sme si dali rýchlo zmrzlinu a upaľovali sme na električku a išli hore.

(maš)

 

CHCEM INŠPIROVAŤ ĽUDÍ, ABY IŠLI ZA SVOJIMI SNAMI

CHCEM INŠPIROVAŤ ĽUDÍ, ABY IŠLI ZA SVOJIMI SNAMI

Ďalším vzácnym hosťom festivalu je významná svetová horolezecká osobnosť Leo Houlding. V rozhovore prezradil viac o svojej expedícii v Antarktíde a aj to, ako by chcel svojou prezentáciou inšpirovať popradských divákov.

Vitajte v Poprade! Sme veľmi radi, že vás tu môžeme mať ako hosťa. V sobotu večer je na programe vaša multimediálna prezentácia, mohli by ste krátko opísať, na čo sa môžu diváci tešiť?

Minulú zimu som absolvoval svoju doposiaľ najnáročnejšiu expedíciu. Po rokoch plánovania a zbierania financií. Spolu s dvoma kamarátmi sme kiteskiingom prešli 1 700 kilometrov naprieč Antarktídou, ťahajúc 200 kilogramov nákladu. Popri tom sme vyliezli aj veľmi strmý vrch. Doposiaľ ešte nikto neskombinoval takú dlhú polárnu cestu s technickým lezením a ja verím, že to otvorí dvere novému dobrodružstvu v Antarktíde. Mám aj krásne fotky, o ktorých si dovolím povedať, že také niečo ešte nikdy nikto nevidel.

Čo si prajete, aby si návštevníci zobrali z vašej prezentácie? Chcete motivovať mladých ľudí k športu v horách, alebo chcete, aby sa ľudia prekonávali v každodennom živote?

Môcť sprostredkovať všetku tú krásu pomocou profesionálnej techniky je veľké privilégium. Chcem inšpirovať ľudí, aby si išli za svojimi snami, aby napredovali čo najviac ako môžu, aby si vážili krásu prírody a aby si užívali športy v horách. 

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Mám dve malé deti, takže hľadám rovnováhu medzi náročnými expedíciami a aktivitami a dobrodružstvami vhodnými pre rodinu. Napríklad minulé leto sme liezli na Triglav v Slovinsku a moja päťročná dcéra Freya zvládla chodiť celý čas! Chcel by som ísť ešte budúci rok na Baffinov ostrov a taktiež sa vrátiť do Antarktídy, čo je však veľmi drahé.

Ešte posledná otázka, ktorá určite zaujíma mnohých divákov. Navštívili ste už niekedy Vysoké Tatry? Ak nie, chystáte sa?

Zúčastnil som sa filmového festivalu v Poprade pred 14 rokmi a veľmi sa mi páčilo Slovensko a Vysoké Tatry. Cez jednu zimu som sa vrátil, aby som mohol trocha liezť a lyžovať, ale to bolo pred viac než 10 rokmi. Možno tu zoberiem svoju rodinu túto zimu, alebo ďalšie leto.

(bea)