Veľká filmová škola

Veľká filmová škola

Nekonečné hodiny pred obrazovkou. Dlhé debaty, čo vo filme má byť a čo je navyše. Diskusie o sile príbehu. Otázniky o hodnote výpovede. To všetko zahŕňala práca troch porotcov MFHF. Zodpovednú úlohu na seba tento rok vzali mladí filmári, ktorí skúsenosť s prácou porotcu ešte nemali. „MFHF je pre mňa výbornou školou. Je náročné sledovať také množstvo filmov, ale na druhej strane získavam obrovské skúsenosti a nadhľad. Po každom filme sme sa veľa rozprávali a počuť komentáre kolegov porotcov, to bola filmová škola,“ zhrnul porotca Ondřej Smrž. Tvrdí, že už chcel postupne filmárčinu zavesiť na klinec. Po skúsenosti z Popradu narástla chuť opäť nakrútiť dobrý film. „Už to chce len nápad a tému,“ dodal Ondřej Smrž.

Nafilmovať rysa bolo najťažšie

Nafilmovať rysa bolo najťažšie

Až dva filmy tatranskej trilógie, Život v oblakoch a Nesmrteľný les, predstaví na MFHF  čoraz známejší slovenský dokumentarista Erik Baláž.

Váš film Nesmrteľný les nedávno získal cenu na festivale Ekofilm v Brne. Čím zaujal? 
Vyhrali sme v kategórii, ktorá Krásy prírody. Asi sme zaujali tým umeleckou stránkou. Ale spája sa tam asi viac vecí. Je to Ekofilm, my sa snažíme ukázať na prepojenie všetkého. To, ako sú medvede spojené so životom lesa, že sú závislé trebárs od borovíc, aj od kalamít. Medveď je vlastne akýmsi symbolom  divokej prírody. Previazanosť všetkých vecí je asi to, čo zavážilo.

Uľahčil vám úspech ďalšiu tvorbu?
Nám pomohlo, že sme sa presadili s filmom Vlčie hory, ktorý získal niekoľko ocenení. Podarilo sa nám dostať ho do sveta cez vysielanie na kanáli National Geographic. Otvorilo nám to dvere, všimli si nás potenciálni koproducenti. Všetky tri filmy, ktoré sme robili počas predchádzajúcich troch rokov, spolufinancovala nemecká produkčná firma Doclights. Ich zaujal film Vlčie hory, práve preto nám dôverovali pri tvorbe ďalších filmov.

Príroda je nevyspytateľná a môže výrazne zmeniť plány. Objavili sa pri natáčaní aj nejaké prekážky?

Vychádzame z toho, že prírodu v Tatrách poznáme celkom dobre. Najťažšie pre nás bolo nafilmovať rysa vo vysokohorskom prostredí, pretože sme s tým nemali skúsenosti a ešte nikto to pred nami neurobil. Bolo to náročné, rysy vychádzajú len zriedkavo z hranice lesa. My sme čakali, že budú loviť kamzíky, no rys sa pohybuje na rozsiahlom území, aktívny je najmä v noci. Aj keď čosi uloví, ťažko to nájsť, a rys sa tam vlastne už ani nemusí vrátiť. Strávili sme tým veľa času, no prišli sme na nové veci v správaní rysov, ktoré nám nakoniec pomohli k ich nafilmovaniu. To považujem za veľký úspech. Rys bol zásadnou postavou do filmu Život v oblakoch, kde sme to nechceli mať postavené len na kamzíkoch.

Čo považujete za hlavné posolstvo  svojej tvorby?
Snažíme sa sprostredkovať naše nadšenie pre divokú prírodu, jej hodnoty a krásu čo najväčšiemu množstvu ľudí. Tí často nemajú v živote šancu zažiť to, čo môžeme my. Nemajú čas a ani skúsenosti tráviť toľko času vonku, tým pádom akoby nevedeli o tom, že takéto hodnoty existujú. Naším konečným cieľom je vytvoriť záujem spoločnosti o ochranu prírody.

Zuzana Goleinová

Tatry boli jeho školou

Tatry boli jeho školou

Hosťom MFHF bol v sobotu aj poľský himalájista Piotr Pustelnik.

Aký je to pocit, byť tretím Poliakom, ktorý má Korunu Himalájí?
Normálny. Poviem to takto: prvý Poliak spravil test, my len štatistiky. Ja som len štatistikou.  Prvým, ktorý to zvládol a musel prelomiť bariéry, bol Jurek Kukuczka. Ja a Krzysiek Wielicki sme len šli po jeho stopách. To, čo som spravil ja,  bola pocta Kukuczkovej cesty. To je pre mňa najdôležitejšie.  Ja si na hlavu žiadnu pomyselnú korunu nedávam. Ten, ktorý by mal právo nosiť korunu, bol Jurek.

Čím bola Annapurna, keď ste ju na piatykrát konečne zdolali a prečo to predtým nevyšlo?
S Annapurnou to bolo tak. Začali sme na zlej strane. Na tej najťažšej stene, akú je.  Dva razy sme nemali dobré prírodné podmienky, bolo zlé počasie a jednoducho sa nedalo. Potom, na návrh Petra Hámora, sme sa presunuli na druhú stranu a skúšali sme to cestami, ktoré boli športovo náročnejšie. No príroda nás nepustila. A príroda v každých horách, nie len v Himalájach, rozdáva karty. No a piatykrát som povedal Petrovi, že toto je moja posledná výprava v Himalájach. Buď sa to podarí, alebo nie. A vybrali sme si cestu, ktorú nikto z nás nechcel robiť. Bola veľmi nebezpečná, hrozilo nebezpečenstvo pádu lavíny – mohli sme na nej zomrieť.  Vyšlo nám ale veľmi dobré počasie a naskytli sa nám dve dobré okná. Pri prvom vyšli na vrchol naši dvaja kolegovia a v druhom ja s Petrom. Ale tá výprava by vôbec  nedopadla tak, nebyť tých štyroch skorších pokusov. Bez toho by sme to nezvládli ako lusknutím prstov.

Máte veľa himalájskych skúseností . Volajú vás na výpravy mladší alebo menej skúsení horolezci?
Nie. Každá generácia má svoj príbeh. Moja generácia – zlatá éra poľského himalájizmu – písala svoje príbehy. Generácia, ktorá prišla po nás, má iný štýl lezenia. Oni od nás nepotrebujú nič, oni si musia svoj príbeh napísať sami. Samozrejme, mladí chcú mať nejaký príklad, ale hovorím im, aby nekopírovali cesty, tie musia byť ich. Mladí majú od nás dobrý základ, ale vyberajú si ťažšie cesty, ktoré ale zvládnu, pretože viac trénujú. Oni to majú v génoch, majú to v hlave.  

Sú Tatry pre Vás stále fascinujúce, aj po tom všetkom, čo máte prechodené?
K Tatrám sa u nás modlíme. Ja som v nich strávil 15 rokov. Dokonca poznám slovenské lepšie než tie poľské. Až po tých 15 rokoch som sa odvážil ísť do väčších hôr. Do Tatier sa dá ísť či je leto alebo zima. Často som chodil po zakázaných cestách. Tatry boli mojou školou. Sú matkou všetkých nasledujúcich úspechov.  

Vaši dvaja synovia tiež lezú. Viedli ste ich k tomu?
Lezenie sme do nich vštepovali, lebo keď sme boli so ženou v horách a liezli sme, tak čo mali robiť? Tiež liezli. Neskôr to už ale bolo na nich, či to chcú robiť. Oni sa rozhodli, že áno a bolo to dobré rozhodnutie. Vyrástli z nich dvaja úplne normálni ľudia, ktorým sa darí v tom, čo robia.

Ste doktorom v odbore chemické inžinierstvo, pomohlo vám to pri vašich výpravách?
Áno. Zo začiatku si na výpravách mysleli, že som lekár. Pýtali sa ma, či si majú dať acylpyrín a ja som povedal, že áno. Samozrejme, ako inžinier rozumiem lepšie rôznym procesom v horách – fyzika, mechanika atď. Viem, že lavína spadne popoludní  a nie dopoludnia a že ľadovec sa topí cez deň  a nie v noci.

Katarína Rosinová

Neverí na veľké úspechy

Neverí na veľké úspechy

Včera sa divákom MFHF predstavil hosť festivalu Horia Colibăşanu, najúspešnejší horolezec Rumunska, ktorý pôsobil na viacerých himalájskych expedíciách aj s Petrom Hámorom. Stretli sa v pizzérii v Káthmandu. Odvtedy si rozumejú. Možno aj preto, že majú k horám a ich výzvam podobný vzťah.  

Ako ste sa dostali k horolezectvu?

Začal som s horolezectvom, keď som bol študent. Chodieval som liezť do našich hôr v Rumunsku. Cez ďalšie leto som šiel na Kaukaz, čo nie je tak ďaleko od Rumunska. Pri mojich výstupoch na Elbrus som získal vzťah k horám, aký mám dnes.

Chodievate do hôr aj so svojimi deťmi?

Áno, chodievam s nimi často. Taktiež boli už aj v Poprade, aj v Slovenskom raji, prešli sme  napríklad Suchú Belú. Majú veľmi rady hory. Snažím sa vyhýbať nebezpečným situáciám a udržať moje deti v bezpečí. Skôr sa spolu venujeme trekingu ako lezeniu. Niekedy ich ale zoberiem na také „malé“ lezenie. V zime chodievame lyžovať.

Prečo ste sa stali zubárom?

Toto rozhodnutie som už spravil dávno. Hlavnou vecou bolo asi to, že som chcel mať profesiu, ktorá nevyžaduje veľkú tímovú prácu. Chcel som byť nezávislý. Viem, že keby som nebol zubárom, ale napríklad doktorom v nemocnici, nemal by som takú slobodu a možnosť chodiť na expedície.

Aký bol váš najemotívnejší zážitok z vašej poslednej expedície na Everest?

Myslím, že najviac emotívne bolo, keď som zistil, že som prišiel o stan. Bol stratený, ukradnutý, neviem, kde bol. Bol som náchylný uveriť, že moja expedícia sa končí. Bol to veľký problém, ktorý som nejako zvládol vyriešiť, aby som mohol pokračovať na vrchol.

Čo považujete za najväčší úspech svojho života?

Každý deň je pre mňa malým úspechom, keď zvládnem trénovať, pracovať, byť s mojou rodinou. Neverím na veľké úspechy, každý deň je boj za to, čo chceš robiť a úspech je, ak sa to darí.

Ako sa vám páči na MFHF a v Tatrách?

Veľmi sa mi páči tento festival. Horské filmy sú moja srdcovka. Taktiež sa veľmi teším, keď sa opäť môžem stretnúť s Petrom Hámorom. Poprad a jeho okolie – Vysoké Tatry, Slovenský raj – mám veľmi rád. Je tu krásne prostredie, milí ľudia, dobré jedlo a veľmi dobré pivo.

Petra Lichá

Hory sú sloboda

Hory sú sloboda

Spolu s Petrom Hámorom, Miškom Sabovčíkom a Tomášom Petríkom pôsobil pod Dhaulághirí aj Michal Gabriž, Bratislavčan narodený v Slovenskom Rudohorí. Nebola to jeho himalájska premiéra, veď do vysokých kopcov chodí už roky. Dokonca aj s Peťom Hámorom sa spoznal práve v Himalájach. Čo považuje za emočne najsilnejší zážitok tohtoročného pôsobenia na Dhaulágirí?

„Celá expedícia bola silným emočným zážitkom, ťažko vypichnúť jednu vec. Keby som musel vybrať, tak najsilnejším momentom bol asi deň, kedy som sa pokúšal o vrchol, ale zostup už bol tak trochu na hrane,“ zhodnotil Michal Gabriž. Tohtoročné pôsobenie v Himalájach mu komplikovala choroba, ktorú si zrejme priviezol ešte z domova. V kopcoch mu to potom spočítala. „Samozrejme, aj o rok chcem ísť do Himalájí, zatiaľ ma výškové horolezectvo stále láka. Čím ma hory priťahujú, čo vo mne vyvolávajú? To je otázka na celú knihu, ale v zásade pre mňa znamenajú slobodu, priateľov a pocit reálnosti,“ spresnil horolezec, ktorý svoju pracovnú každodennosť žije v Bratislave, cez víkendy však uteká do Tatier. „Výhody  mestského života nevyužívam. V meste som iba kvôli práci na pár dní. Preferujem život v horách, keby sa dalo, som tam stále,“ dodal Michal Gabriž. K horám a životu v prírode ho doma nikto neinšpiroval, ako malý hrával hokej a chodil na karate. Do hôr sa musel priviesť sám.  

Petra Lichá