Trojicu sympatických porotcov na tohtoročnom festivale uzatvára český spisovateľ, novinár, jeden z priekopníkov snoubordingu v Čechách Boris Hlaváček, ktorý sa podelil o svoje dojmy z festivalu.
Viem o vás, že okrem písania máte skúsenosti aj so scenáristikou či kamerou – aké to je ocitnúť sa na druhej strane a hodnotiť filmy iných?
Veľmi zaujímavé, inšpiratívne, povzbudzujúce… vidím prácu iných, niekedy sa na to pozerám kriticky, niekedy s obdivom, čo dokážu urobiť, čo by som ani v najmenšom nedokázal a oni to vedia a robím to veľmi rád.
Je to vaša prvá skúsenosť, zasadnúť na porotcovskú stoličku takého festivalu, akým sú Horské filmy?
Nie, už som bol v niekoľkých porotách, napríklad v Teplicích – čo je veľký festival v Čechách – ktorý som roky aj moderoval a pomáhal som s ním, keď ešte len začínal, niekedy v 80. rokoch. Sám ešte s kamarátmi organizujem jeden festival, ktorý nie je súťažný, do toho tiež vyberáme filmy. Koná sa v Českém ráji, na Hrubý Skále, v srdci českého pieskovcového lezenia. Na Horských filmoch som prvý raz, ale nie prvýkrát v Poprade. Každý ten festival je úplne iný. Niektoré filmy vidím trebárs aj dvakrát a niekedy až keď ich vidím druhý raz, tak až vtedy pochopím niektoré veci, ktoré tam sú a páčia sa mi. Alebo si odrazu poviem, ako som to mohol prvýkrát vidieť, ono je to trochu nudné. Keď vidíte niečo dvakrát alebo trikrát, už sa na to pozeráte trochu inak, ako je prvý dojem z toho filmu. Od rána od pol deviatej do ôsmej večer denne sledujem filmy. Všetky si chcem pozrieť poctivo, robím si ku každému zápisky. Keď vidím prístup Hámorovcov a ľudí tu – taký ten srdečný, zodpovedný – prepadol by som sa od hanby, ak by som to nevzal dosť zodpovedne.
Máte spomedzi súťažných filmov už aj svojho favorita? Čo by podľa vás dobrému outdoorovému filmu nemalo určite chýbať?
Musím povedať, že sú na festivale niektoré filmy, ktoré ma úplne uchvátili. Fakt tu máte vynikajúce filmy. Nebudem menovať, ale naozaj, niektoré som sledoval jedným dychom, či už som to bral z hľadiska toho človeka, ktorý je hlavným aktérom, alebo z hľadiska kamery, fantastické zábery krajiny, zvuk, aby to malo napätie, k tomu nejaký dej, aby to bolo ľudské… Aby to nebolo len studené. Musí to mať dej, byť niečím zvláštne. Niektoré tie filmy – od Hatiara, od Šimánka – sú naozaj úžasné a „smekám“ klobúk, vynikajúce. Veľmi veľa filmov sa mi skutočne páčilo, takých, ktoré by si zaslúžili ocenenie. A budeme asi musieť rozšíriť ceny, pretože tých filmov je viac a niektoré sú výborné trebárs kamerovo, niektoré sú výborné svojou ideou, niektoré sú dobré ako celok – poviete si, ja predsa nemôžem vydržať pozerať sa na to celú hodinu a nakoniec pri tom hodinu sedíte a je to fakt skvelé. Máte to tu veľmi pekné a veľmi vám to prajem. Musím vzdať hold Marike a Petrovi Hámorovým, pretože je to vynikajúce. Veľmi sa mi páči, ako je to tu pripravené, nie je to trh. Tu ľudia idú s cieľom, aby videli filmy, aby sa niečo dozvedeli. Je to skutočne festival, ako má byť.
Podľa toho, čo o vás viem, máte čo-to polezené… Aký je váš vzťah k Slovensku, čo vy a Tatry?
Ja som kedysi ako malý chlapec býval v Košiciach, kde otec strávil vojenčinu. Mal tu kopec kamarátov, za ktorými sme potom roky jazdievali. Precestovali sme celé Slovensko. Aj ja tu mám hromadu kamarátov. Každý rok sme robili prechod nejakých hôr, všetko tu mám prechodené, je tu krásne. A som veľmi potešený a rád, že ma Hámorovci pozvali do poroty, urobilo mi to dobre. Sú skvelí a aj festival je fantastický. No a Tatry? Keď som liezol a chodil som na strednú, neskôr na vysokú školu, tak sme sem pravidelne jazdievali liezť a jeden čas som robil aj nosiča. Párkrát, aby sme sa mohli vyspať na Terynke, tak som tam vždycky niečo vyniesol a mohli sme spať na uhlí alebo pod stolom, alebo na stole v tom lokáli. A ešte som raz vyniesol na Sliezsky dom alebo na Zbojníčku – už teraz neviem, kde to bolo – pivo, asi štyridsať fľašiek, lebo chatárovi došlo. V hlbokom snehu som sa boril po pás v snehu s pivom, aby bolo pre hostí. My sme jazdili z Čiech napríklad vlakom – v piatok popoludní mi skončila škola, tak som skočil na vlak o pol tretej do Pardubíc, kde sme presadli na vlak do Popradu. Dorazili sme sem ráno a rýchlo sme ešte vybehli niekam hore, zaliezli si. V nedeľu sme zase cestovali späť domov, aby som ráno mohol ísť do školy. Mňa Tatry celkom okúzlili a zažil som tu famózne, úžasné veci. Poprad sa pekne rozrástol, od tej doby, čo som sem jazdil – pamätám si, že sme vyliezli z vlaku a na stanici bola zmrzlina. Bol tam stánok, kde mali asi šesť alebo osem druhov zmrzliny – mali aj hrozienkovú, to sme v živote v Čechách nejedli. Tak sme si dali rýchlo zmrzlinu a upaľovali sme na električku a išli hore.
(maš)
