30 DNÍ HRDINOM

30 DNÍ HRDINOM

Cesta hrdinov SNP, najdlhšia turistická trasa na Slovensku, siaha od Duklianskeho priesmyku po Devín. Má viac ako 760 km a so stúpaním prevyšujúcim 31 000 metrov je snom mnohých turistov. Jedným z nich je Matúš Lašan, ktorý vám predstaví v prvom bloku dnešného dňa dokumentárny film plný dobrodružstva, zážitkov, ale aj bolesti a driny na tejto ceste.

 

Matúš sa od roku 2014 venuje krajinkárskej fotografii, od ktorej neskôr prešiel k tvorbe časozberných videí, ktoré prezentoval na viacerých festivaloch a v médiách. Bavilo ho najmä dobrodružstvo okolo tvorby, a tak sa rozhodol prejsť najdlhšiu turistickú trasu. „SNP-čka patrí pre mňa ako turistu medzi to najnáročnejšie, čo sa dá u nás podniknúť. Všetko do seba zapadlo v roku 2016, keď sa ku mne pridal Pavol Láštic a Maja Prokipčáková. Bez fotoaparátu by to pre mňa určite nebolo ono. Bola by škoda priniesť z takejto trasy len fotografie alebo časozbery, a tak som sa rozhodol, že skúsim dať dokopy svoj prvý dokument. Film je o našom prechode cesty, o starostiach a radostiach, vrtochoch počasia. Bola to 30-dňová skúsenosť, na ktorú človek tak ľahko nezabudne a možno aj preto sa s Palim Lášticom vydávame v novembri na Nový Zéland, kde chcem absolvovať Te Araroa trail, ktorý predstavuje 3 000 km dlhý prechod oboch hlavných ostrovov.“

 Vyžaduje si prejdenie špeciálnu prípravu?

„Šiel som do toho bez prípravy. Úprimne, bolo to ťažké ako sviňa. Po prvom dni som myslel, že nedôjdem ani po Košice, Devín bol úplné sci-fi. Nakoniec ma však prežívanie zo dňa na deň a posúvanie vlastných limitov na tom celom bavilo najviac. Príroda a zážitky boli bonusom, ktoré som si vážil o to viac, že som si pre ne musel siahnuť poriadne hlboko,“ povedal Matúš, podľa ktorého dokáže cestu pri správnom tempe prejsť každý.

(k8)

 

 

Na skok do raja

Na skok do raja

V rámci sprievodných podujatí 26. ročníka MFHF sa o svoje cestovateľské zážitky podelí aj Martin Jakubec. Výstava jeho fotografií potrvá do 21. októbra.

 

Kedy vznikli fotky, ktoré máme možnosť si prezrieť v OC Fórum? Prečo práve Maurícius, Indický oceán, čo vás inšpirovalo?

Maurícius som navštívil v januári 2016. Odjakživa som si ho predstavoval ako ďaleký tropický raj s bielymi plážami s tyrkysovým morom za každým rohom. Nakoniec ma Maurícius prekvapil – bol nielen to. Ako môžete vidieť práve na tejto výstave, prekvapí vás „zmeska“ kultúr, prírodných krás a aj ľudí.

Často podnikáte podobné cestovateľské dobrodružstvá? Máte aj nejaké plány o ďalšej destinácii?

Každý rok sa snažím navštíviť aspoň jednu novú krajinu a z každej sa snažím vrátiť s čo najväčším počtom rozmanitých fotografií.

Výber vašich fotografií je skromným, zato však pestrým náhľadom na prírodnú krajinu, zachytávate však nielen flóru a prostredie, ale aj kultúrne artefakty – dá sa povedať, čo vám učarovalo viac alebo je pre vás Maurícius komplexný a má čo ponúknuť v každom smere?

Maurícius je skutočne komplexný čo sa prírody, kultúry aj ľudí týka. Uprostred Indického oceánu, v tropickej džungli za palmami na vás zrazu vykukne kus Európy vo forme koloniálneho sídla s nábytkom pochádzajúcim z Francúzska. Na jednej ulici uvidíte hinduistický chrám, kresťanský kostol a aj moslimskú mešitu. A aj napriek tejto náboženskej a kultúrnej diverzite spolu ľudia vedia žiť v harmónii. Líšia sa všetkým, čím môžu – náboženstvom, farbou pleti, kultúrou, a pritom sú navzájom priateľskí, slušní a našťastie pre nás – stále vítajú nových turistov, ktorí chcú poznať ich krajinu.

A napokon, prezradíte divákom niečo o sebe – čomu sa venujete profesijne či v rámci voľného času? Ako vznikol nápad spojiť Vaše fotky s MFHF?

Profesijne sa venujem dôchodkom a fotenie bola moja obľúbená voľnočasová aktivita, ktorú sa mi v súčasnosti darí rozvíjať aj profesijne. A prečo spojiť Maurícius s MFHF? Aby diváci videli, že táto krajina ponúka nielen pláže, ale aj divoké hory, džungľu, rokliny, vodopády, chrámy, koloniálne sídla a každý si v ňom nájde svoj kúsok raja.

(maš)

Iránske skialpové dobrodružstvo

Iránske skialpové dobrodružstvo

Aj o tom, aké je lyžovanie na severných stenách Alam Kuhu (4 850 m) a Damavandu (5 670 m) nám porozprával Robert Vrlák, ktorý si so svojím parťákom Mirom Peťom vychutnal tie najkrajšie línie iránskych kopcov.

 

Podľa toho, čo viem, už ste toho poliezli a zlyžovali dosť, takže predpokladám, že máte aj ďalšie veľké skialpové plány spojené so zahraničným výletom, čo to bude? Existuje nejaké miesto, v súvislosti s ktorým si poviete, tak tam sa raz určite vyberiem?

Určite áno. Tento rok sme boli na expedícii v Peru, kde sa nám podarili pekné zjazdy. Nevyšlo všetko, ale kto nie je spokojný s málom, nezaslúži si veľa 🙂 Tých miest, kam chcem ísť, je viac. Určite prvé je vrátiť sa do Južnej Ameriky a zlyžovať toho viac. Najmä Huascaran, ktorý sme teraz vynechali kvôli počasiu a nedostatku času. Ďalej to je Aljaška, kde ma to láka už dlhšie. Chcem sa vrátiť aj do Gruzínska. Otestovať Turecko s Rasťom Križanom. A v neposlednom rade Nórsko. Uvidíme však, čo život prinesie.

Nápad spraviť z „vašej Perzie“ film vznikol spontánne či ste už obúvali lyžiarky s tým, že to tak bude?

Každá expedícia začína tým, že chceme niečo vyliezť a zlyžovať. S malou dušičkou hovoríme, ak sa to podarí a podarí sa aj niečo pekné nafotiť a natočiť, urobíme niečo z toho. Perzia nebola výnimkou. Najprv to všetko muselo klapnúť na expedícii v Iráne. Doniesli sme si super zážitky a kopu materiálu. Tým, že som v tom čase robil kurz horského vodcu UIAGM, všetko išlo pomalšie. Najprv som dal dokopy len dokumentačné videá vybraných zjazdov kvôli prednáškam. Potom som si povedal, že je to celkom dobré a ak dorobíme rozhovory, dal by sa z toho urobiť aj film. Znovu to trvalo pomerne dlho, lebo si všetko robíme sami a nie sme žiadna veľká produkcia. Nakoniec si myslím, že sa to celkom podarilo.

Film mal svoju premiéru na tohtoročnom festivale Hory a mesto – aká bola prvá odozva?

Neviem :):):) bohužiaľ som tam nemohol byť. Bol som na kurze UIAGM v Alpách, čo ma mrzí, ale nedalo sa inak. Bol tam Miro Peťo v rámci prednášky a hovoril, že film sa ľuďom páčil. Pre mňa je najväčšia radosť, keď vidím, že festivalové komisie film vyberú a premietnu ho. 

Čím je – ak je – lyžovanie elborzských kopcov výnimočné (okrem nadmorskej výšky Alam Kuhu a Damavandu, samozrejme :)), ako sa skialpuje v Iráne? Predchádzala zlyžovaniu nejaká aklimatizačka, koľko času ste v Iráne strávili?

Výnimočné je tým, že existuje veľmi málo informácií o tých kopcoch. Je to pomerne nedostupná krajina. Mapy neexistujú. V kopcoch takmer nikoho nestretnete. Horská služba neexistuje. Všetko je to hodne dobrodružné. V tomto nám veľmi pomohol Rasťo Križan, ktorý mal takmer všetky info, ubytoval nás u seba na ambasáde a vždy nás odviezol do hôr. Ukázal nám smer, „chlapci, tadeto hore a bude tam nejaká búda a nad ňou pekné vrcholy“ 🙂 Späť na ambasádu sme vždy išli po vlastnej osi, čo bolo riadne dobrodružstvo – stopovať v Iráne s batohom a lyžami. Bez aklimatizácie to nejde. Žiadne vyššie kopce sa nedajú robiť bez toho. Ak pokazíte aklimatizáciu, idete domov s dlhým nosom. My sme sa aklimatizovali v kopcoch nad Teheránom, kam ide stará lanovka do 3 800 m a ďalej na štvortisícovkách okolo Teheránu. Potom sme vyrazili na Alam Kuh, kde sme na najprv museli nakukať a nachodiť nižšie kopce a pripraviť stratégiu na tie vyššie. Damavand sme išli na prvý raz rovno na vrchol a severnou stenou priamo dole. Ale nebolo to zadarmo. Je to orientačne náročné, lebo sme chytili zlé počko prvý deň a mapa nebola 🙂

A na záver, zima je pred nami, čo vás čaká? Budú aj Tatry?

Tatry sú TOP! Tatry budú vždy. Je to domovská oblasť. Už sme v Tatrách niečo polyžovali a verím, že polyžujeme aj ďalej. Všetky tie expedície sú super, ale doma je doma. Určite nás čaká vodenie, lebo spolu s Mirom sme horskí vodcovia UIAGM. Popri tom však budeme pokračovať v rôznych extrémnych projektoch a ak sa zadaria, budú z toho aj nejaké videjká a filmíky, aby sa ľudia potešili, ako je v horách krásne.

(maš)

Film očami fotografa

Film očami fotografa

Profesionálny fotograf, outdoorový nadšenec, cestovateľ a otec troch detí Martin Žilka má vo vestibule Mestského úradu Poprad výstavu čiernobielych fotografií horských oblastí rôznych kútov sveta. Okrem toho, spolu s Poliakom Alexandrom Lwowom a Čechom Borisom Hlaváčkom, je členom trojčlennej medzinárodnej poroty.

Martin precestoval 80 krajín sveta, ktorých krásy a pestrosť zachytil prostredníctvom objektívu fotoaparátu. K záľubám ako šport, cestovanie, fotografovanie a filmovanie neodmysliteľne patrí aj Medzinárodný festival horských filmov (MFHF), ktorého je rodák spod Fatry už roky priaznivcom. „MFHF som navštevoval od prvého ročníka v roku 1993 ako divák, turista, vodák a skalolezec. Počas októbrových dní sme s partiou prepájali outdoorové aktivity v Tatrách i Slovenskom Raji s filmami v Poprade. Obdivovali sme športové výkony i pútavé príbehy. Od začiatku milénia som bol v Poprade zriedkavejšie, jednak kvôli jesenným cestám po svete a fotografickým zákazkám. Medzičasom sa nám narodili deti, ktoré tiež vediem k pohybu v prírode a horách.“ Tohto roku má na festivale ako  porotca premiéru. „Vo filmovej porote som ešte nebol, vo fotografických áno. No k filmu mám blízko. Doplnkovo sa venujem aj filmovej tvorbe, mám spracovaných okolo 200 videí, dokumentov. Intenzívne sledujem domácu aj zahraničnú tvorbu. Zaujíma ma jednak príbehová linka, ale aj technologická stránka nových filmov.“

Ako si predstavuje ideálny film? „Musí spĺňať veľa parametrov, no veľmi dôležitý je príbeh. Jedna vec je, aký výkon podá športovec, druhá, čo z toho vytvorí filmár a filmový tím. Je dobré, keď sa dej odohráva v peknej destinácii, podá sa dobrý výkon, je tam príbehová linka, technicky dobré spracovanie… Nemal by byť však veľmi dlhý. Proces tvorby fotografie a videí sa priblížil ľuďom, a tak vzniká veľa podpriemerných vecí. Tvorcovia sú často neobjektívny, na dokument sa pozerajú cez osobný zážitok, nevedia sa odosobniť a pozerať sa na to z pohľadu diváka. Je ťažké robiť kvalitné, dramaturgicky i obsahom plné filmy. Veľmi dôležitý je aj zvuk. Audio je síce doplnkový prvok, no divákom prechádza cez kožu a dotvára celkový zážitok. Dôležité je aj vyvážené používanie technologických prostriedkov ako napríklad záberov zo vzduchu, časozberov, GoPro-čiek. Harmónia môže byť aj v jednoduchom filme. Už asi 12 rokov fotím festival artových filmov v Bratislave, ktorý je pre mňa veľkou filmovou inšpiráciou, kde sledujem rôzne prístupy študovaných filmárov. Nemusí to byť vôbec zložité, dôležitý je ľudský element a pestrosť,“ zhodnotil porotca.   

(k8)

 

Dvaja chlapi a sedem panien

Dvaja chlapi a sedem panien

Keď sa na expedíciu vybrali tohtoroční festivaloví hostia horolezec Michal Sabovčík a paraglajdista Juraj Koreň, bolo zrejmé, že sa chystá niečo výnimočné. Ich dlhodobým plánom je projekt  Seven Virgin Summits, teda zdolanie siedmych panenských vrchov na siedmych svetadieloch a ich následný zlet dolu pomocou padákov. Takouto technikou sa to nepodarilo ešte nikomu na svete!

Juraj Koreň, rodák zo Starej Ľubovne, vytvoril niekoľko rekordných preletov doma aj v zahraničí. Michal Sabovčík zo Spišskej Novej Vsi spolu s Petrom Hámorom zdolal minulý rok svoju prvú osemtisícovku – Dhaulágirí, kde Peťo uzavrel svoju „korunu Himalájí“. Niekoľko rokov sa vzájomne zdokonaľovali v lezení a lietaní. „Nauč ma liezť, ja ťa naučím lietať!“ znel Jurajov návrh, a tak spoločne absolvovali množstvo lezeckých túr doma a v zahraničí, pri ktorých na zostup použili padáky.

Slovo dalo slovo a deň po Vianociach sa vybrali na jedinečnú expedíciu. Z mestečka Ushuaia v Ohňovej Zemi vyplávali plachetnicou cez Drakov prieliv oddeľujúci Južnú Ameriku od Antarktického polostrova Južné Shetlandy. Plavba cez najširší, viac ako 1 100 kilometrov široký a zároveň najhlbší, až 5 248 metrov hlboký prieliv im trvala šesť dní. Plavba cez prieliv charakteristický chladným počasím, silným oceánskym prúdom, častými búrkami, nebezpečnými plávajúcimi ľadovcami a s množstvom tučniakov, tuleňov a veľrýb bola pre nich obrovským zážitkom. Počas trinástich dní na najmrazivejšom kontinente sveta uskutočnili niekoľko aklimatizačných výstupov, až napokon zdolali aj panenskú horu Wild Spur. Prvovýstup na 1 057 metrov vysokú Wild Spur (Divokú horu) im od hladiny mora trval sedem hodín. Zostup dole za pomoci padákov len sedem minút! Chalani ako prví na svete zdolali nepokorený kopec neďaleko južného polárneho kruhu a zleteli z neho pomocou padáka.

Ich ďalšie plány v rámci projektu Seven Virgin Summits smerujú do Patagónie, Grónska a Himalájí. Ako uviedli, nejde im o zdolávanie najvyšších vrcholov planéty. Ich túžbou je objavovať a zažívať nové dobrodružstvá v divokých a opustených krajoch, ako napríklad v Antarktíde.

O zážitkoch z prvej časti expedície porozprával vo štvrtok večer v Kine Mier v jeho rodnej Spišskej Novej Vsi Mišo Sabovčík. V sobotu zavíta spolu s Jurajom Koreňom do Popradu, kde sa o 21.00 hodine uskutoční multimediálna prezentácia o zážitkoch z krásnej mrazivej Antarktídy.

(k8)