Porotca Tomáš Hulík sa chystá do púšte Gobi

Porotca Tomáš Hulík sa chystá do púšte Gobi

Jeden z trojčlennej medzinárodnej poroty XXIV. MFHF, Slovák Tomáš Hulík, je známy zoologickými expedíciami, ale aj prednáškami na svetových zoologických kongresoch. Pravidelne publikuje pre časopisy ako napríklad National Geographic, GEO alebo Universum. Zaoberá sa životom bobrov a výskumom života rysov ostrovidov.  Tento fotograf, kameraman a režisér vlani na popradskom festivale horských filmov bodoval ako autor súťažného filmu – Divoké Slovensko. V úlohe porotcu je v Poprade prvý raz.

„Byť porotcom je veľmi zaujímavé, pretože horské filmy mám rád. No je to predovšetkým o rozdielnej kvalite a prístupe filmárov k téme, ktorú nakrúcajú,“ prezradil hneď v úvode nášho rozhovoru. Priznal sa, že nemá žiadneho favorita. Sám je režisérom, ktorý už nakrútil nejeden film. Špecializuje sa najmä na filmy s témou zvierat. Ako však priznal, k tejto vášni sa dostal ako slepé kura k zrnu alebo vďaka lenivosti. „Poznámky z pozorovania zvierat som si nechcel zapisovať a už počas štúdia sme mali na škole k dispozícii kameru. Tak som si začal jednotlivé zvieratá nakrúcať,“ uviedol filmár Tomáš Hulík.  Aj vďaka tomu sa stal jedným z mála ľudí, ktorí disponovali obrázkami bobrov z divokej prírody. Svoju filmársku záľubu rozvíjal a pred rokom sa v Poprade predstavil s filmom Divoké Slovensko. „Film je o prírode Slovenska, trocha skrytej, pretože tam neexcelujú ani rysy, ani vlky, je tam zopár obrázkov medveďov, film teda nie je zameraný na najznámejšie zvieratá, ale skôr na tie, ktoré divák alebo bežný návštevník prírody nemá šancu vidieť.“ Vo filme sa nechcel zamerať len na jeden národný park, keďže bol primárne určený pre zahraničné televízie a RTVS. Slovensko v ňom malo byť predstavené najkomplexnejšie. „Sú tam rôzne zábery nielen z Vysokých Tatier, ale aj z iných hôr, ba dokonca aj nížin a, paradoxne, najviac záberov je z okolia Bratislavy,“ priblížil slovenský režisér, ktorý na snímke spolupracoval aj s nemeckým kolegom Janom Haftom. Film mal predstaviť krásy slovenskej prírody aj v zahraničí. Okrem Slovenska sa Tomáš Hulík zúčastnil aj rôznych expedícií v zahraničí. Jednou z exotických bol aj ruský Ďaleký východ, kde pôsobil ako fotograf. Do týchto končín  ho s ďalšími členmi expedície pozvala Ruská akadémia vied. Svoje 19. narodeniny oslavoval vo Vladivostoku, ktorý sa stal akousi „bázou“, odkiaľ podnikali ďalšie cesty, napríklad aj do čínskeho pohraničia. „Spomínam si tam na nepríjemný zážitok s miestnymi vojakmi, pretože sme boli nejakých dvadsať alebo tridsať kilometrov od územia Číny.“ Táto oblasť Ruskej federácie je preslávená nielen Transsibírskou magistrálou, ktorou cesta z Moskvy trvá vyše týždňa, ale aj zaujímavou prírodou. Vladivostok je atraktívnou destináciou pre horolezcov, pretože práve odtiaľto sa dá dostať napríklad k Lenskyim stolbom – geologickému útvaru tiahnucemu sa niekoľko kilometrov pozdĺž rieky neďaleko mesta Jakutsk. Naskytla sa mu tiež  možnosť „vidieť cez plot“ Severnú Kóreu. Ďalšou cestou do exotiky sa pre Tomáša Hulíka stala expedícia v malajzijskej časti ostrova Kalimantan, čo bola druhá študentská expedícia po Rusku. Práve Kalimantan, alebo aj Borneo, je mnohými biológmi a entomológmi považovaný za raj na Zemi. „Odtiaľ sme svetu priniesli vyše 2 000 nových druhov chrobákov.“ Prešiel aj Malajziu a Keňu. Keď sme sa ho opýtali na obľúbené miesto, nevedel si sprvoti vybrať. „Asi to bude Mongolsko. Podarilo sa mi vidieť sever, juh a západ Mongolska. Budúci rok tam plánujeme expedíciu s cieľom nájsť snežných leopardov a gobijského medveďa, ktorých je na svete len 50. Tiež by tam malo byť aj stádo divých tiav, tých je na svete asi 200. Snáď sa nám to v Gobi podarí nájsť.“ A plány do budúcna? „Miest, ktorých by chcel človek vidieť je strašne veľa. Niektoré inšpirácie získam aj z dokumentárnych filmov. Je veľa nádherných miest, kam by sa rád pozrel. Zamiloval som si Afriku aj napriek tomu, že som sa jej dlho bránil. Je pravda, že človeku sa tento kontinent zaryje pod kožu, ale je veľmi ťažké celé to popísať. Platí, že človek to musí raz zažiť, nie stokrát počuť“ dodal nakoniec.

 

Martin Jenčo, Kristián Kállay

 

V horách vníma aj ich výtvarnú krásu

V horách vníma aj ich výtvarnú krásu

Ako 18-ročný zdolal najvyšší vrch Álp, Mont Blanc, Himaláje navštevuje pravidelne. Hneď v druhý súťažný deň XXIV. MFHF sa nám predstaví ako autor filmu Vrchol limitov. Michal Gabriž.

Vyštudovali ste grafický dizajn na VŠVU. To má od hôr dosť ďaleko… ako ste sa dostali práve k tejto záľube?

Hory ma sprevádzajú celý život, oveľa dlhšie ako grafický dizajn. Pôvodne som chcel študovať geológiu, ale nakoniec to dopadlo inak. V horách ale veľmi silno vnímam krásu a ich výtvarno. Možno sa to v budúcnosti prepojí aj do nejakého zaujímavého prieniku, uvidíme.

Na XXIV. MFHF sa predstavíte ako jeden z autorov súťažných filmov. Aký je to pocit – súťažiť s vlastnou tvorbou na medzinárodnej úrovni?

Nemám pocit súťaženia, ani v horách, ani na festivale. Mojou ambíciou bolo priniesť osobnú výpoveď z miest, kde sa veľa ľudí nepozrie. Tiež som chcel propagovať výškové lezenie ako také. Tam vidím obrovský priestor pre tvorbu, ktorá môže inšpirovať ďalších. Máme na čo nadviazať a ja dúfam, že si k vysokým horám nájdu cestu ďalší zanietení lezci. Festival teda vidím hlavne ako peknú možnosť propagácie témy.

Vo filme Vrchol limitov ste sa ocitli v nepálskych Himalájach s cieľom vyliezť na osemtisícovku Manaslu. Prečo ste si vybrali práve tento vrchol?

Nebola to moja himalájska premiéra. Do Himalájí chodím dlhé roky, o Manaslu som sa pokúšal už druhý raz. Mal som tam (a stále mám) ‚zavesený pytel‘. Je to krásny kopec a prišla šanca zase sa naň pozrieť – nebolo o čom rozmýšľať, hlavne pri takom skvelom tíme. Bola to veľká škola, ktorá ma posunula zas o kus ďalej.

Ako 18-ročný ste stáli na najvyššom vrchu Álp. Dá sa porovnať výstup na Mont Blanc s výstupom na Manaslu?

Mal som 18 a bol to môj prvý dotyk s veľkým kopcom. Pamätám si, že mi bolo príšerne zle z výšky. Telo nevedelo, čo sa deje a išli sme hore veľmi rýchlo. Nakoniec sa však výstup napriek bolestiam hlavy podaril, na rozdiel od Manaslu, kde som problémy s výškou, paradoxne, vôbec nemal. Dvojdenný výlet na Blanc sa však len veľmi ťažko dá porovnávať s dvojmesačnou expedíciou na horu, akou je Manaslu. Táto expedícia prebiehala pomerne hladko, najväčším problémom bolo tento rok hlavne mimoriadne zlé počasie.

Kam bude smerovať vaša ďalšia výprava? Máte nejaké vysnené miesto?

Vysnených kopcov je veľmi veľa. Každý je niečím krásny a zaujímavý, tak ako sa to hovorí o ženách. Hlavne, aby slúžilo zdravie a bola dobrá partia, to je základ. Najbližší cieľ sa už rysuje, a určite budeme o ňom informovať, len čo doladíme základné nastavenie expedície.

 

Kristián Kállay

S kondormi nad hlavami

S kondormi nad hlavami

Trojica slovenských dobrodruhov sa najskôr vybrala na skalu do Čile, potom na MFHF do Popradu. O úspešnom prvovýstupe hovoríme s Vladom Linekom.

Do Popradu s kolegami Jozefom Krištoffym a Martinom Krasňanským tento rok zavítate so zaujímavou prezentáciou o úspešnom výstupe v Patagónii. Na čo sa môžu diváci tešiť?

Porozprávame niečo o Čile, o Patagónii a o oblasti, ktorá sa volá Cochamo. Strávili sme v nej 4 týždne, liezli sme na kopec Cerro Trinidad. Podarilo sa nám prejsť novú a ťažkú cestu, ktorá má 710 m, 20 dĺžok a klasifikáciu 10 UIAA.

Prečo práve El Condor Pasa (názov prvovýstupu), táto skala a krajina tak ďaleko od domova? 

Ísť do Patagónie bol môj dlhodobý plán, pretože je to jedno z najkrajších miest pre horolezcov.  Minulý rok sme sa dali dokopy práve s Jožom a Maťom. Naším cieľom

bolo prejsť ťažkú športovú cestu. Čiastočne voľne a technicky sme ju vyliezli v dňoch 5. – 14. 1. 2016 s výstupom ďalších 400 m na hlavný vrchol Trinidadu. Následne

sme v dňoch 20. – 25. 1. vyliezli všetky dĺžky voľne. Cestu sme nazvali El Condor Pasa podľa kondorov, ktoré lietali tesne nad našimi hlavami.

Dočítala som sa, že počas výstupu vás trápili choroby. Ako sa dá v takomto stave zvládnuť prvovýstup? 

Maťo do Čile cestoval už riadne zničený a počas namáhavých dní sa mu jeho stav ešte zhoršil. Skončilo to vysokými horúčkami nad 39 stupňov. Nasadili sme mu antibiotiká, ktoré mu po 3 dňoch zabrali a horúčka klesla. Zišiel dole do kempu a rýchlo sa dal dokopy. Našťastie sa vyliečil včas, lebo bez jeho pomoci by sa nám cestu nepodarilo preliezť voľne.

Pod skalou ste strávili tri týždne. Čo ste robili, ak ste práve neliezli?

Vyše tri týždne sme spávali pod veľkým balvanom, 20 minút od nástupu našej cesty. Počasie nám prialo, a tak sme stále boli v stene. Cestu sa nám podarilo doliezť posledný možný deň. Oddychovali sme iba nevyhnutný čas. Väčšinou sme polihovali, jedli, kúpali sa v miestnom potoku a čítali knižky.

Ako vyzerá typický bivak, ktorý bol načas vaším domovom? 

Celý čas sme spávali pod naším balvanom, ktorý mal šírku 20 a previs pár metrov a aj v najväčšom daždi sme boli chránení pred vodou. Bolo tam ohnisko, police na sedenie, miesto na postavenie stanu, ďalšie plošinky na spanie vonku v spacákoch. Neďaleko dokonca postavili domáci lezci krytú kadibúdku. Asi 20 metrov od balvanu tiekol potok, čiže aj hygienu sme mali na skok. Okolo išiel turistický chodník, kadiaľ pravidelne chodili turisti, čiže sme neboli úplne osamote.

 

Beatrix Bukovinská

Dobrodružstvo, zima a nostalgia

Dobrodružstvo, zima a nostalgia

V obchodnom centre MAX sa ako jedno zo sprievodných podujatí MFHF koná výstava fotografií Vladimíra Koštiala z roku 1955. Približuje prvý kolektívny zimný prechod hrebeňom Vysokých Tatier.

Chlad, vietor, hlboký sneh. Nič z toho neodradilo 25-člennú  skupinu horolezcov, na čele s Arnom Puškášom, prekonať hlavný hrebeň Vysokých Tatier. V dvoch družstvách – hrebeňovom a údolnom, sa ho títo dobrodruhovia odhodlali zdolať z Ľaliového až po Kopské sedlo. Náklad prevyšoval aj 40 kíl a vtedajšia výbava nebola ani zďaleka taká odolná voči vetru, či mrazu. Ani to však expedíciu nezastavilo. Naopak, na fotografiách vidíte nadšenie, hrejivú atmosféru a súdržnosť. Čierno-biele prevedenie fotografií nielen približuje minulosť, ale tiež zvýrazňuje kontrasty panenského snehu a vytŕčajúcich skál. Zaujmú vás aj unikátne zábery z horských chát, na ktorých prevládala dobrá nálada a radosť z doposiaľ zdolaných prekážok. V človeku zanechá pocit nostalgie a túžbu zažiť podobné dobrodružstvo.

Fotograf Vladimír Koštial (1912 – 2001) zanechal po sebe bohatý archív. Jeho unikátne dokumenty z Tatier i z ojedinelých dobrodružných výprav Tatrancov majú nielen výtvarnú, ale dnes už i historickú hodnotu. Fotografov syn povyberal tie najzaujímavejšie snímky z prechodu, v spolupráci s vydavateľstvom I&B Tatry pripravil aj knihu otcových fotiek. Pri tejto príležitosti si nenechajte ujsť jej prezentáciu vo štvrtok na MFHF spolu s besedou s účastníkmi prechodu, v piatok je autogramiáda naplánovaná aj v OC MAX.

Zuzana Goleinová

Bokami – film o pretekároch i organizátoroch

Bokami – film o pretekároch i organizátoroch

Do súťaže sa dostal aj slovenský film s názvom Bokami o najväčších skialpinistických pretekoch v strednej Európe. O podujatí i filme sme sa porozprávali s jeho tvorcami – režisérom  Ivanom Mrnčom a producentom Jurajom Kořínkom.

Mohli by ste nám priblížiť najväčšie skialpinistické preteky v strednej Európe?

Ivan Mrnčo: Bokami Západných Tatier sú trojdňové skialpinistické preteky dvojíc. Budúci rok nás čaká už jubilejný 10-ty ročník. Dvaja pretekári súťažia spolu v jednom tíme a musia si navzájom pomáhať.

Juraj Kořínek: Pretekári sa musia vysporiadať so strmými výstupmi a zjazdmi a denne prekonať prevýšenie vyše 2 000 metrov. Aj napriek tomu sa tohto roku Bokov zúčastnilo viac ako 200 skialpinistov nielen zo Slovenska, ale aj z Česka, Poľska, Nemecka či dokonca aj Bulharska alebo Grécka.

Ako sa zrodil nápad stvoriť film z tohto podujatia?

Juraj Kořínek: Podarilo sa nám zachytiť reakcie pretekárov po príchode do cieľa v tretí, záverečný deň. V ich očiach vidno spokojnosť a radosť, ale nám napadlo, že by sme k tomu mohli pridať aj myšlienky a pocity organizátorov, ktorí sa pre pretekárov snažia zabezpečiť čo najvyššiu bezpečnosť a komfort.

Ivan Mrnčo: Keďže máme medzi organizátormi a aj pretekármi mnoho známych, prišli sme s nápadom spraviť film, v ktorom by nám porozprávali o pretekoch a čo všetko obnáša ich organizácia. Podarilo sa nám zachytiť pocity nielen pretekárov v cieľovej rovinke, ale aj organizátorov, ktorí niekoľko dní pred pretekmi pripravujú samotné trate.

Čo bolo najťažším momentom pri nakrúcaní filmu?

Ivan Mrnčo: Jednoznačne dokončiť film. Trvalo nám to rok, ale najťažšie bolo strihanie rozhovorov tak, aby sme odstránili množstvo prestávok v rozprávaní. Chceli sme, aby všetci vyzerali ako skúsení rečníci. S tým sa mi v pamäti vynára ďalší problém – po zostrihaní nájsť logickú nadväznosť v natočených rozhovoroch.

Juraj Kořínek: Samotné nakrúcanie nebolo náročné – bavilo nás to. Najťažšie chvíle boli pri zdĺhavom triedení a strihaní videí.

Je film debutom alebo už máte filmárske začiatky za sebou?

Juraj Kořínek: Nakrúcaniu videí z horského prostredia sa venujem už dlhšiu dobu, ale Bokami je prvý projekt v spolupráci s režisérom Ivanom Mrnčom.

Ivan Mrnčo: Pre mňa je to vôbec prvý film a zároveň príjemná skúsenosť. Podarilo sa nám spropagovať preteky na viacerých festivaloch s horskou tematikou. Ostáva nám len dúfať, že sa to prejaví na počte pretekárov alebo rozšírení medzinárodného zloženia pretekárskeho poľa. Ambíciou je pripravovať kvalitné preteky pre najlepších pretekárov z rôznych krajín.

Čím je tento film výnimočný?

Ivan Mrnčo: Svojou autentickosťou. Tým, že nás poznali pretekári, ale aj organizátori, tak po chvíľke hovorenia „do kamery“ na ňu zabudli a rozprávali sa s nami bez zbytočnej trémy. V druhom rade je vo filme stručne vysvetlené, prečo sa preteky volajú Bokami a aby som divákov udržal v napätí, tak prezradím aj to, že vo filme budú môcť vidieť, ako nešťastná náhoda môže zamiešať poradím na popredných miestach.

Juraj Kořínek: Výnimočnosť spočíva v priateľstve a hľadaní tej správnej cesty. Veľké ďakujem patrí každému, kto prispel svojou účasťou na týchto krásnych pretekoch.

Martin Jenčo