Porotca Tomáš Hulík sa chystá do púšte Gobi

Jeden z trojčlennej medzinárodnej poroty XXIV. MFHF, Slovák Tomáš Hulík, je známy zoologickými expedíciami, ale aj prednáškami na svetových zoologických kongresoch. Pravidelne publikuje pre časopisy ako napríklad National Geographic, GEO alebo Universum. Zaoberá sa životom bobrov a výskumom života rysov ostrovidov.  Tento fotograf, kameraman a režisér vlani na popradskom festivale horských filmov bodoval ako autor súťažného filmu – Divoké Slovensko. V úlohe porotcu je v Poprade prvý raz.

„Byť porotcom je veľmi zaujímavé, pretože horské filmy mám rád. No je to predovšetkým o rozdielnej kvalite a prístupe filmárov k téme, ktorú nakrúcajú,“ prezradil hneď v úvode nášho rozhovoru. Priznal sa, že nemá žiadneho favorita. Sám je režisérom, ktorý už nakrútil nejeden film. Špecializuje sa najmä na filmy s témou zvierat. Ako však priznal, k tejto vášni sa dostal ako slepé kura k zrnu alebo vďaka lenivosti. „Poznámky z pozorovania zvierat som si nechcel zapisovať a už počas štúdia sme mali na škole k dispozícii kameru. Tak som si začal jednotlivé zvieratá nakrúcať,“ uviedol filmár Tomáš Hulík.  Aj vďaka tomu sa stal jedným z mála ľudí, ktorí disponovali obrázkami bobrov z divokej prírody. Svoju filmársku záľubu rozvíjal a pred rokom sa v Poprade predstavil s filmom Divoké Slovensko. „Film je o prírode Slovenska, trocha skrytej, pretože tam neexcelujú ani rysy, ani vlky, je tam zopár obrázkov medveďov, film teda nie je zameraný na najznámejšie zvieratá, ale skôr na tie, ktoré divák alebo bežný návštevník prírody nemá šancu vidieť.“ Vo filme sa nechcel zamerať len na jeden národný park, keďže bol primárne určený pre zahraničné televízie a RTVS. Slovensko v ňom malo byť predstavené najkomplexnejšie. „Sú tam rôzne zábery nielen z Vysokých Tatier, ale aj z iných hôr, ba dokonca aj nížin a, paradoxne, najviac záberov je z okolia Bratislavy,“ priblížil slovenský režisér, ktorý na snímke spolupracoval aj s nemeckým kolegom Janom Haftom. Film mal predstaviť krásy slovenskej prírody aj v zahraničí. Okrem Slovenska sa Tomáš Hulík zúčastnil aj rôznych expedícií v zahraničí. Jednou z exotických bol aj ruský Ďaleký východ, kde pôsobil ako fotograf. Do týchto končín  ho s ďalšími členmi expedície pozvala Ruská akadémia vied. Svoje 19. narodeniny oslavoval vo Vladivostoku, ktorý sa stal akousi „bázou“, odkiaľ podnikali ďalšie cesty, napríklad aj do čínskeho pohraničia. „Spomínam si tam na nepríjemný zážitok s miestnymi vojakmi, pretože sme boli nejakých dvadsať alebo tridsať kilometrov od územia Číny.“ Táto oblasť Ruskej federácie je preslávená nielen Transsibírskou magistrálou, ktorou cesta z Moskvy trvá vyše týždňa, ale aj zaujímavou prírodou. Vladivostok je atraktívnou destináciou pre horolezcov, pretože práve odtiaľto sa dá dostať napríklad k Lenskyim stolbom – geologickému útvaru tiahnucemu sa niekoľko kilometrov pozdĺž rieky neďaleko mesta Jakutsk. Naskytla sa mu tiež  možnosť „vidieť cez plot“ Severnú Kóreu. Ďalšou cestou do exotiky sa pre Tomáša Hulíka stala expedícia v malajzijskej časti ostrova Kalimantan, čo bola druhá študentská expedícia po Rusku. Práve Kalimantan, alebo aj Borneo, je mnohými biológmi a entomológmi považovaný za raj na Zemi. „Odtiaľ sme svetu priniesli vyše 2 000 nových druhov chrobákov.“ Prešiel aj Malajziu a Keňu. Keď sme sa ho opýtali na obľúbené miesto, nevedel si sprvoti vybrať. „Asi to bude Mongolsko. Podarilo sa mi vidieť sever, juh a západ Mongolska. Budúci rok tam plánujeme expedíciu s cieľom nájsť snežných leopardov a gobijského medveďa, ktorých je na svete len 50. Tiež by tam malo byť aj stádo divých tiav, tých je na svete asi 200. Snáď sa nám to v Gobi podarí nájsť.“ A plány do budúcna? „Miest, ktorých by chcel človek vidieť je strašne veľa. Niektoré inšpirácie získam aj z dokumentárnych filmov. Je veľa nádherných miest, kam by sa rád pozrel. Zamiloval som si Afriku aj napriek tomu, že som sa jej dlho bránil. Je pravda, že človeku sa tento kontinent zaryje pod kožu, ale je veľmi ťažké celé to popísať. Platí, že človek to musí raz zažiť, nie stokrát počuť“ dodal nakoniec.

 

Martin Jenčo, Kristián Kállay

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.