Porotkyňa nenechala kolegov v štichu

Na poslednú chvíľu nastala zmena v zložení festivalovej poroty. Pre chorobu musela pôvodne avizovanú českú fotografku Martinu Vedralovú vystriedať Marie Jirmannová. Nelezie, nefilmuje, zato však o horských filmoch vie toho dosť. Veď je riaditeľkou Medzinárodného horolezeckého filmového festivalu v Teplicích nad Metují.

Ako dlho pôsobíš na poste šéfky dnes už priam kultového českého festivalu?

V roku 1998 bol u nás 15. ročník festivalu a na tom som sa už dosť podieľala. Ale samostatne som komplet celý pripravila až ten nasledujúci. Ak dobre počítam, už som ako riaditeľka asi  dospelá, som tam osemnásty rok.

Vieš sa aj po takom čase pozerať na horské filmy so zaujatím?

Ako kedy. Ak má film spád a zaujímavý dej, môžem pri ňom sedieť aj hodinu a pol a nenudí ma. Ale nemám rada rozvláčne dlhé filmy, v ktorých sa nič nedeje, len dlho trvajú.

Máš za tie roky medzi filmami z horského prostredia, resp. ich tvorcami  svojich favoritov?

Nie som schopná jednotlivo ich všetkých vymenovať, ale niektorých môžem spomenúť. Zo Slovákov mám rada filmy Pavla Barabáša. Každý rok mal u nás nový film a hoci nebol vždy z horského prostredia, z lezenia, vedel ma zaujať. Z tých svetových patria k mojim favoritom Peter Mortimer či Alastair Lee. Pri nich stačí vidieť prvých pár minút a je mi jasné, že to bude stáť za to. Je to už asi moja deformácia – pozriem sa na meno filmára a viem, čo od toho môžem čakať. Preto som rada, že výber filmov na festival nemám u nás na starosti sama.

Bola si už niekedy na popradskom festivale ako porotkyňa?

Nie, je to prvý raz. My sme si s Marikou Hámorovou už dávnejšie povedali, že sa navzájom nebudeme volať do poroty – iba vo výnimočnom prípade, keby šlo do tuhého. Máme totiž pozerania filmov celoročne dosť. Lenže teraz v Poprade ten výnimočný prípad nastal, porotkyňa na poslednú chvíľu ochorela, tak predsa nenechám kolegov v Poprade v štichu, to sa nerobí.

Ako sa cítiš v úlohe porotkyne?

Už som v porote bola – v poľskom Ladeku. Nedá sa to ale porovnať s prácou v Poprade. Tu máte všetko pripravené, nadabované alebo otitulkované. Nehrozí problém s jazykovou bariérou – ani pri sledovaní filmov, ani pri diskusiách s kolegami – porotcami. Nepotrebujeme tlmočníkov.

Čo si ako porotkyňa na filme všímaš prioritne?

Priznám sa, že sa neviem celkom zbaviť svojej deformácie a pozerať film so zámerom vybrať ho na náš festival.  Takže aj tu – pozerám filmy a zároveň premýšľam, či by sa k nám hodil. Už som tu aj niečo našla, čo ma bude zaujímať. Ale inak sa pri hodnotení snažím dívať na film očami laika, bežného diváka. No ak by ma ako bežného diváka film nezaujal do desiatich minút, odídem z kina. Tu však musím všetko poctivo dopozerať až do konca. Nemám ani žiadnu preferovanú tému – život horolezca, expedície, športové lezenie alebo príroda, dôraz nedávam ani na športový výkon. Musí ma zaujať príbeh.

Neovplyvnili ťa lezecké filmy a nezačala si liezť?

Mám trochu problém s výškami, takže lezenie nie je pre mňa. Ale vyskúšala som si to na lezeckej stienke – počas festivalu v Banffe. Dávam prednosť iným športom.

V čom sa líšia naše festivaly, popradský a teplický?

U nás je nosným sprievodný program, vonkajšie aktivity, športovanie, beh, súťaže, vešiak, lajna, špára, bouldering, večerné koncerty. Je to dané aj letným termínom festivalu, ale predovšetkým kapacitou kina. Je malé, tam by sa veľa divákov nepomestilo. Zatiaľ neplánujeme využívať na premietanie kiná v susedných mestečkách. Kúzlo festivalu patrí totiž práve do Teplíc. Poprad má zase iné kúzlo – blízkosť hôr. Ak sa vydarí počasie, diváci nemusia sedieť v sále, ale chodia na túry.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.