Sloboda pod nákladom

Sloboda pod nákladom je nový film slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša. Všíma si životnú filozofiu i podstatu výnimočného remesla – vysokohorských nosičov. Zatiaľ čo v Európe toto povolanie vymrelo, na Slovensku páni v dôchodkovom veku vynášajú náklady, aby zásobili vysokohorské chaty. Nerobia to pre peniaze, slávu či hrdinstvo. Nosenie je pre nich slobodou. V súvislosti s filmom sme režiséra Pavla Barabáša.

 Kedy sa u vás zrodil nápad nakrúcať filmy o horách?

Po skončení školy som začal pracovať v Športfilme. Robili sme tam hlavne analýzu pohybu vrcholových športovcov pomocou rýchlobežných kamier. Tá práca ma fascinovala, ale pozadie vrcholového športu bolo pre mňa po určitom čase sklamaním. Túžil som robiť filmy o horských športoch, v ktorých som sa v tom období pohyboval. Tam nadšenie z prostredia a stretnutia s priateľmi prevažovalo nad potrebou vyhrať.  Napríklad archívy zo skialpinizmu z tohto obdobia som dal filmárovi Rasťovi Hatiarovi. Veľmi sa na jeho dokument Obyčajní chlapci teším.

Prečo ste po toľkých filmoch z exotických končín opäť nakrútili niečo z domáceho prostredia? Môžu vám ako filmárovi Tatry a slovenská príroda ešte čosi ponúknuť?

Pre mnohých ľudí sú Tatry nekonečným zdrojom inšpirácie. Treba sa len vedieť otvoriť tomu, čo nám ponúkajú. Pekne to povedal Ivan Urbanovič st.: „Človek môže chodiť celý život po Tatrách a vždy v nich nachádza niečo nové.“

V mladosti ste si tiež vyskúšali prácu horského nosiča. Viete si predstaviť, že by ste podobne ako z vášho filmu robili vynášky až do sedemdesiatky?

Tak títo páni sú pre mňa stále zázrakom. Pred mesiacom som stretol Viktora Beránka, ktorý na chatu pod Rysmi niesol 86 kilogramov. To má už 66 rokov. Lacko Chudík vo svojich 76 rokoch ešte vynesie aj dve vynášky na Zamkovského chatu za deň. A ako mi vravel nosič Rasťo Goriščák, chcel ísť aj po tretiu vynášku, ale zo skladu na Hrebienku mu všetko zobral a tak Lacko už nemal v ten deň čo nosiť. Pre mnohých z nás by bolo zbožným prianím udržať sa v takej kondícii do takého vysokého veku a  pri tom robiť aj niečo užitočné pre ľudí.

Vo filme pôsobili výpovede nosičov veľmi nenútene a uvoľnene. Dodržiavali ste striktný scenár, alebo to bol zámer, aby film pôsobil takto prirodzene?

Som rád, že poznanie starej generácie nosičov pôsobilo na vás nenútene. Nakrúcal som pri mnohých vynáškach, počas všetkých ročných období, keď protagonisti mali chuť rozprávať. V strižni som mal nakoniec mal 100 hodín rozhovorov a záberov Tatier.  Keď som 99 hodín vyhodil, ostali mi zábery do filmu. Znie to jednoducho, ale umenie filmu je často práve v odoberaní.

Na záver hypotetická otázka. Ak by Vašou záľubou nebola príroda a ostali by ste filmárom, narúcali by ste aj filmy iného žánru?

Ak ma osloví téma, tak hľadanie nových ciest ma vždy baví. Aj vo filme. Hlavné je nechodiť po vyšliapaných cestách.

Beatrix Bukovinská

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.