Starý príbeh, nový jazyk

Starý príbeh, nový jazyk

V poradí druhý slovenský film, ktorý popradský festival predstaví divákom, je dielom Viliama Bendíka. Vlani debutoval snímkou 12CH a úspech ho povzbudil k odvážnejším výzvam. Dnes uvedie jedinečný projekt, ktorý v sebe spája šport a silný historický odkaz.

Čím vás oslovila myšlienka behu na základe historickej udalosti?
Autorom myšlienky behu po autentickej trase úteku Vrbu a Wetzlera je Martin Urbaník a Martin Sekér. Martin Urbaník organizuje už niekoľko rokov ultramaratón STEFANIK TRAIL postavený tiež na historickej udalosti – M. R. Štefánik podnikol v roku 1915 dlhú cestu v srbských horách, aby si zachránil život. Mnohí z nás nemajú o podobných dôležitých historických príbehoch ani poňatia. Preto sme sa rozhodli vyrozprávať tieto príbehy úplne iným jazykom. Jazykom, ktorému rozumie dnešný človek, a ktorý je dostatočne pútavý, aby si ho každý so záujmom pozrel až do konca.

Vo filme vraj všetko kopírovalo udalosti spred 73 rokov. Čo bolo podobné?
Samotný beh sme chystali niekoľko mesiacov. Jednou zo základných požiadaviek bolo absolvovať beh po čo možno najautentickejšej trase úteku. Vieme, že podmienky v apríli 1944 boli veľmi ťažké. Teploty tesne nad nulou, zamrznutá voda v lesoch a na lúkach, a vo vyšších polohách sneh. Presne takéto počasie nás privítalo, keď sa bežci ráno 21. apríla 2017 postavili na štart v dnešnom múzeu Auschwitz-Birkenau.
Bežci očakávali, že najťažší bude štart,  museli sa vyrovnať s tým, čo videli na začiatku počas návštevy koncentračného tábora. Aká bola atmosféra medzi bežcami počas samotného behu?

Pre všetkých  bola  prehliadka  Múzea Auschwitz-Birkenau mimoriadne emotívnym zážitkom, ktorý ovplyvnil celý projekt a neskôr aj realizáciu filmu. Všetok materiál bol natočený v autentickej atmosfére projektu, nerobili sme žiadne dokrútky, ktoré by pohľad na tento príbeh mohli deformovať. Možno by som armosféru mohol ilustrovať tým, že po našom odchode zo Žiliny, kde sme projekt (beh) ukončili, nám členovia tímu posielali zo svojich domovov dojímavé fotografie z príchodu domov, kde sa objali so svojou rodinou, so svojim deťmi. Pre všetkých to bol zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Vrba a Wetzler utiekli z Osvienčimu, aby podali správu o neľudskej likvidácii (nielen) Židov v koncentračných táboroch. Dúfali, že svojou správou dokážu toto zlo zvrátiť, avšak správa nemala dostatočnú odozvu. V akú odozvu prostredníctvom filmu dúfate vy?
Film Kroky na hrane je pre nás len ukončením prvej etapy projektu. Boli by sme radi, keby film videlo čo najviac divákov, najmä tých mladých. Preto  pripravujeme pokračovanie – radi by sme s bežcami a filmom absolvovali čo najviac premietaní a besied s deťmi na školách po celom Slovensku. Teší ma, že ľudia okolo tohto projektu sú ochotní venovať svoj vlastný čas a peniaze na to, aby sme deťom pomohli rozoznávať dobro od zla a postaviť sa vždy na tú správnu stranu, keď je to potrebné.

Na záver upútavky sme si mohli všimnúť výrok: „Pomoc a zradu delí len tenká čiara.“ Čo ste ním chceli vyjadriť?
Počas realizácie samotného projektu sme sa zameriavali hlavne na príbeh Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera. Postupne sme však objavovali ďalších hrdinov. Hrdinov, ktorí dokázali týmto dvom utečencom nezištne pomôcť. Hrdinov, bez ktorých by Vrba s Wetzlerom svoj útek neprežili. Za pomoc im hrozila okamžitá smrť zastrelením bez akéhokoľvek súdu. Celej rodine. Toto si dnes ani len nedokážeme predstaviť. Žijeme však opäť v dobe, kedy sa môžeme jednou myšlienkou sami rozhodnúť, či pomôžeme alebo zostaneme ľahostajní a nevšímaví. V bežných životných situáciách, ale aj v zásadných otázkach. Nemusíme riskovať stratu života, napriek tomu vieme, že je to veľmi ťažké. Práve preto, že hranica medzi pomocou a zradou (alebo ľahostajnosťou) je často doslova neviditeľná.

 

Beatrix Bukovinská

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.