Browsed by
Značka: porotca

Aj film potrebuje vášeň

Aj film potrebuje vášeň

Festivalové filmy hodnotí aj Bob A. Schelfhout Aubertijn. Horolezec a v súčasnosti skôr odborník na horolezeckú históriu. Vo festivalovej porote sedí po prvý raz.

Aký má byť dobrý film z hôr?

Nie je dôležité, či si horolezec a sleduješ film o lezení alebo lyžuješ… Film musí mať príbeh, ktorý ťa chytí za srdce. Je to ako dobrá kniha, ktorú nevieš odložiť. Teda aj dobrý film je zmes vášne a strhujúceho príbehu.

Aké chyby filmári najčastejšie robia?

Často majú dobrý nápad, ale nemajú dostatočné skúsenosti alebo prax na to, aby urobili dobrý film, aby do toho dali tú potrebnú vášeň. Lebo práve vášeň je to, čo ťa núti ísť liezť alebo lyžovať, skúsiť dobrodružstvo… Niektorí  majú dobrý príbeh, ale chýba im schopnosť podať ho v zhustenej podobe. Filmár sa musí vyhnúť tomu, že sa ľudia začnú nudiť, že si povedia, idem radšej na záchod a vrátim sa o 15 minút, aj tak nič nezmeškám. To si ale vyžaduje zručnosť.  Keď si prvý raz sadneš na bicykel, môžeš si nabiť držku. To isté je to s písaním a nakrúcaním filmov, potrebuješ skúsenosť.  Ja ako divák chcem vďaka filmom rozumieť veciam, ktoré nepoznám a žasnúť nad aktivitami, ktoré bežne nerobím. V angličtine sa dobrému filmu hovorí „lahôdka pre oči“. Skúsim to v slovenčine: Pekné delikatesy optiky. Dobre som to povedal? To je ako s ananásom. Predpokladajme, že som ho nikdy nejedol. Môžem o ňom čítať obsiahlu knihu, nebudem vedieť, ako chutí. Najlepšie je skúsiť to. Tak je to aj s filmami a knihami. Je ťažké povedať, čo je dobré a čo nie, treba to vyskúšať na vlastnej koži a musí sa ťa to dotknúť.

Našiel si taký výnimočný film aj teraz na MFHF?

Ako porotca som nováčikom. Zoznam filmov, ktorý sme mali prezrieť bol dlhý. Očakával som 51 hodín sledovania, tak som si zadal domácu úlohu. Ešte doma som si vyhľadal  trailery, ukážky a celé filmy na youtube, aby som sa pripravil. Som lezec, dobrodruh, ale napríklad o lyžovaní nič neviem, Vo filmoch som videl  veľa vecí, o ktorých som nevedel nič. A videl som aj filmy, o ktorých ľudia v dobrom rozprávali a ktoré mi odporúčali. Určite tam ale bolo veľa prekvapení. Napríklad film, o ktorom som si nemyslel, že bude napínavý, no keď skončil, zostali sme len sedieť v nemom úžase. To bolo absolútne prekvapenie. Ale názov teraz nepoviem.

Občas prehovoríš poľsky, kde si to pochytil?

Hovorím holandsky, anglicky, francúzsky, nemecky, španielky, taliansky… Spolupracujem s Bernadette McDonald, robím výskum pre jej knihy z histórie lezenia, kontrolujem faktografiu, ona píše, ja som len pomocníček. Vždy ma zaujímali poľskí lezci, vyhľadával som informácie v poľských materiáloch a získaval kontakty. Keď mi Poliaci posielali materiály, väčšina bola v poľštine. Jediné slová, ktoré v poľskom jazyku ovládam, sú tie,  ktoré súvisia s lezením.

V čom vidíš zmysel takýchto filmov?

Poviem to takto. Ak sa opýtaš niekoho, kto má zajtra zomrieť, čo urobí s ďalším dňom, nikto neodpovie: od 9-tej do 17-tej budem v práci a potom pôjdem domov. V skutočnosti by odpovedali: Chcem ísť do Japonska a vyliezť na Fuji, chcem liezť, učiť sa lyžovať, ísť do Ánd, do púšte…. Na rozdiel od ľudí z krajín tretieho sveta my žijeme bezpečné životy v svojom komforte a doma nás čaká teplá posteľ. Nikto nás však nikdy nenaučil, kým v skutočnosti sme.  Keď pôjdeš do púšte, alebo do Himalájí, tam sa ukáže, kto si. Bol som na mnohých kopcoch, kde som nedosiahol vrchol, ale zato mám desať prstov a stále žijem… Radšej sa stokrát z hory vrátiť, ako tam ostať zostať navždy… Dobrodružstvo nám v našej veľmi pohodlnej spoločnosti ponúka možnosť zistiť o sebe, kto sme. Je veľa ľudí, ktorí nelezú, prídu na tento festival, pozrú si film a povedia si – chcem liezť, chcem zažiť dobrodružstvo… Lebo do hrobu si nič z hmotných statkov nezoberieš. Ale dobrodružstvá ostávajú v srdci, tie ti nikto nevezme.

Z diváka filmár… a dnes porotca

Z diváka filmár… a dnes porotca

Meno Rasťo Hatiar sa v popradských festivalových kruhoch objavuje pravidelne. Najprv sa festivalu zúčastňoval ako divák, neskôr začal do súťaže posielať filmy a vlani jeho Slepá dôvera získala Cenu za inšpiratívny príbeh. Tento rok sa režisér a kameraman, rodák z Liptova, zúčastňuje festivalu v úlohe porotcu.

Ako sa z filmára stane porotca?

Sám neviem, nikdy som nerátal s tým, že na tomto festivale sa raz ocitnem v úlohe porotcu. Možno tým, že som do tohto ročníka neprihlásil nijaký film, oslovila ma produkčná MFHF Denisa Šulcová s tým, že pôjdem do poroty. Ani mi nedala veľmi možností brániť sa…

Je XXII. MFHF tvojou prvou porotcovskou skúsenosťou?

Nie, vlani som bol v porote festivalu Horizonty v Trenčíne.

Aké to je – posudzovať filmy iných autorov?

Rozhodne je to zvláštny pocit – mám posudzovať prácu filmárov, z ktorých mnohí sú často na vyššej úrovni ako ja. Je to teda predovšetkým obrovská zodpovednosť, aby som hodnotil čo najobjektívnejšie, aby film, ktorému dám hlas, bol jedným z najlepších. Aby si ľudia po skončení festivalu a vyhlásení výsledkov nepovedali – preboha, to ako rozhodli?!

Ako porotca XXII. MFHF si si už väčšinu filmov prezrel, aká kolekcia sa zišla tento rok v Poprade?

Tento rok mimoriadne kvalitná. Ešte som nevidel úplne všetky filmy, ale už teraz je zrejmé, že mnohé kvalitou doslova vytŕčajú. Diváci sa majú na čo tešiť.

Čo je pre teba ako porotcu podstatné, čo by dobrý film mal mať, aby ťa zaujal?

Musí mať v sebe niečo viac, ako ostatné. Mal by presahovať rámec štandardu. Mal by byť  myšlienkovo bohatý, mať odkaz, posolstvo, alebo minimálne zaujať takou filmárskou technikou, ktorá presiahne všetky doterajšie filmárske postupy. Všímam si samozrejme aj výkony, ktoré film zobrazuje, aj príbeh, ale dobrý film musí mať čosi viac, akési fluidum, niečo, čo diváka chytí za srdce. Je pravda, že mnohé filmy sú si podobné, je ťažké vymyslieť zakaždým niečo nové. Občas sa však nájdu také, ktoré sa z bežných postupov vymykajú. Tie sú úspešné.

Ty osobne máš taký obľúbený, mimoriadny film?

Nechcem menovať konkrétne, ale je ich viac. V hlave mám stále zopár filmov, ktoré som videl možno aj pred 8-10 rokmi a stále si ich pamätám.

A pamätáš si, kedy si prišiel na popradský festival prvý raz v úlohe filmára?

To si pamätám presne, pretože pre mňa to bola výrazná méta. Bolo to v roku 2003 a vtedy sa dostal do súťaže môj krátky film o psích záprahoch. Pre mňa to bolo veľkým povzbudením, pretože najprv som chodil do Popradu ako divák a keď som začal filmovať, mojou métou bolo dostať film do súťaže. Potom som sem už s filmami chodieval pravidelne. Prišla ďalšia méta – túžil som, aby raz môj film uspel a vyhral nejakú cenu. To sa mi podarilo vlani, film Slepá dôvera získal Cenu poroty za inšpiratívny príbeh.

Bol to príbeh nevidiaceho chlapca Juraja Prágera, ktorý vystúpil s priateľmi na Mont Blanc. Tento rok Jurajove kroky viedli na Elbrus, v súťaži je o tom film Neviditeľná hora. Prečo si ho filmovo nespracovával ty?

Protagonisti príbehu ma oslovili, ale nemohol som ísť s nimi na Elbrus, z časových dôvodov. Druhá vec je, že už si z filmárskeho pohľadu neviem predstaviť nejaký dodatok o Elbruse. Tímu okolo Juraja som sa slušne poďakoval za ponuku, na filmovanie cesty na Elbrus si potom našli  Petru Geletovú.

Ako to, že tento rok nemáš v súťaži žiaden film?

Tak to vyšlo. Mal som ešte veľa práce s marketingom okolo filmu Slepá dôvera, posielal som ho po rôznych festivaloch, vysielala ho televízia a riešil iné veci. Nenašiel som ani takú silnú  tému, ktorú by som chcel spracovať. A v neposlednom rade – som aj rád, že mám trochu pauzu. Nechcem chrliť jeden film za druhým na úkor kvality.