Tatry boli jeho školou

Tatry boli jeho školou

Hosťom MFHF bol v sobotu aj poľský himalájista Piotr Pustelnik.

Aký je to pocit, byť tretím Poliakom, ktorý má Korunu Himalájí?
Normálny. Poviem to takto: prvý Poliak spravil test, my len štatistiky. Ja som len štatistikou.  Prvým, ktorý to zvládol a musel prelomiť bariéry, bol Jurek Kukuczka. Ja a Krzysiek Wielicki sme len šli po jeho stopách. To, čo som spravil ja,  bola pocta Kukuczkovej cesty. To je pre mňa najdôležitejšie.  Ja si na hlavu žiadnu pomyselnú korunu nedávam. Ten, ktorý by mal právo nosiť korunu, bol Jurek.

Čím bola Annapurna, keď ste ju na piatykrát konečne zdolali a prečo to predtým nevyšlo?
S Annapurnou to bolo tak. Začali sme na zlej strane. Na tej najťažšej stene, akú je.  Dva razy sme nemali dobré prírodné podmienky, bolo zlé počasie a jednoducho sa nedalo. Potom, na návrh Petra Hámora, sme sa presunuli na druhú stranu a skúšali sme to cestami, ktoré boli športovo náročnejšie. No príroda nás nepustila. A príroda v každých horách, nie len v Himalájach, rozdáva karty. No a piatykrát som povedal Petrovi, že toto je moja posledná výprava v Himalájach. Buď sa to podarí, alebo nie. A vybrali sme si cestu, ktorú nikto z nás nechcel robiť. Bola veľmi nebezpečná, hrozilo nebezpečenstvo pádu lavíny – mohli sme na nej zomrieť.  Vyšlo nám ale veľmi dobré počasie a naskytli sa nám dve dobré okná. Pri prvom vyšli na vrchol naši dvaja kolegovia a v druhom ja s Petrom. Ale tá výprava by vôbec  nedopadla tak, nebyť tých štyroch skorších pokusov. Bez toho by sme to nezvládli ako lusknutím prstov.

Máte veľa himalájskych skúseností . Volajú vás na výpravy mladší alebo menej skúsení horolezci?
Nie. Každá generácia má svoj príbeh. Moja generácia – zlatá éra poľského himalájizmu – písala svoje príbehy. Generácia, ktorá prišla po nás, má iný štýl lezenia. Oni od nás nepotrebujú nič, oni si musia svoj príbeh napísať sami. Samozrejme, mladí chcú mať nejaký príklad, ale hovorím im, aby nekopírovali cesty, tie musia byť ich. Mladí majú od nás dobrý základ, ale vyberajú si ťažšie cesty, ktoré ale zvládnu, pretože viac trénujú. Oni to majú v génoch, majú to v hlave.  

Sú Tatry pre Vás stále fascinujúce, aj po tom všetkom, čo máte prechodené?
K Tatrám sa u nás modlíme. Ja som v nich strávil 15 rokov. Dokonca poznám slovenské lepšie než tie poľské. Až po tých 15 rokoch som sa odvážil ísť do väčších hôr. Do Tatier sa dá ísť či je leto alebo zima. Často som chodil po zakázaných cestách. Tatry boli mojou školou. Sú matkou všetkých nasledujúcich úspechov.  

Vaši dvaja synovia tiež lezú. Viedli ste ich k tomu?
Lezenie sme do nich vštepovali, lebo keď sme boli so ženou v horách a liezli sme, tak čo mali robiť? Tiež liezli. Neskôr to už ale bolo na nich, či to chcú robiť. Oni sa rozhodli, že áno a bolo to dobré rozhodnutie. Vyrástli z nich dvaja úplne normálni ľudia, ktorým sa darí v tom, čo robia.

Ste doktorom v odbore chemické inžinierstvo, pomohlo vám to pri vašich výpravách?
Áno. Zo začiatku si na výpravách mysleli, že som lekár. Pýtali sa ma, či si majú dať acylpyrín a ja som povedal, že áno. Samozrejme, ako inžinier rozumiem lepšie rôznym procesom v horách – fyzika, mechanika atď. Viem, že lavína spadne popoludní  a nie dopoludnia a že ľadovec sa topí cez deň  a nie v noci.

Katarína Rosinová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.