Teória šťastia

Teória šťastia

Albert Einstien v roku 1922 sformuloval takzvanú Teóriu šťastia. Návod na šťastný život zhrnul do dvoch bodov: „Pokojný a skromný život prináša viac radosti než honba za úspechom, z ktorej plynie len večný nepokoj.“ Druhým je známe príslovie „Kde je vôľa, tam je cesta.“ Jednotlivé citáty sa stali mottom filmu Rasťa Hatiara, podľa ktorého perfektne vystihujú hlavných protagonistov poetického príbehu Teória šťastia podľa Rybanského.

 

Rasťo Hatiar má na svojom konte ako režisér a kameraman desiatky horských filmov. Hoci sa filmovaniu začal venovať relatívne nedávno, jeho filmy videli diváci na domácich i zahraničných festivaloch, odkiaľ si odniesol niekoľko prestížnych ocenení. V súčasnosti sa venuje aj produkcii dokumentárnych filmov z horského prostredia a športov, ktoré vysiela stanica RTVS v relácii Extrémne v horách. Po minuloročnej festivalovej pauze prichádza tohto roku s dvoma filmami. Už dnes si budete môcť pozrieť prvý z nich – Teória šťastia podľa Rybanského, o ktorom sme sa s režisérom porozprávali.

Ako vznikla myšlienka natočiť príbeh o stretnutí dvoch lezeckých generácií?

Prvotný impulz som dostal od rodičov Petra Kurica – mladého lezca, ktorý potreboval získať nejaké financie od sponzorov. Preto ma oslovili, či by som mu natočil promo lezecké video. Povedal som im, že reklamných videí je už veľa, že budeme musieť vytvoriť zaujímavý príbeh. Medzičasom som bol na výlete vo Švédsku s Maťom a Ľubom – synmi bývalého lezca, horala „deda Rybanského“. Desať dní sme spoločne na bežkách putovali zamrznutou polárnou krajinou. Bývali sme v chatkách mimo civilizácie, kde sme sa veľa rozprávali. Rozprávali aj o ich „dedovi“, ktorý mal vtedy 85 rokov. Vedel som, že robil prvé horolezecké výstupy na Vtáčniku pri Prievidzi, kde chodieva liezť aj Peťo Kuric. V hlave sa mi spojili dva impulzy a rozhodol som sa vytvoriť príbeh o stretnutí kontrastných generácií lezcov. Jeden mal 85, druhý 15 rokov, no mali niečo spoločné. Vymyslel som príbeh, ktorý sa odohráva na legendárnej ceste „Dračí kút“. Kút vyliezol ako prvý Ľubo Rybanský so svojím spolulezcom Rudom Pravdom v 70. rokoch. Peťo túto klasickú, neodistenú, previsnutú cestu doteraz nikdy neliezol. Hoci lezie deviatky, veľmi sa vytrápil. Zdalo sa mu nemožné, že chlapi ju liezli v 70. rokoch len s jednou skobou. Pri lezení ho zdola sledoval starý pán Rybanský, ktorý spomínal na radosť z lezenia a na to, ako cestu kedysi liezli. Pod stenou sa odohralo krásne stretnutie dvoch generácií, ktoré si vzájomne porozumeli.

Ako sa bohužiaľ neskôr ukázalo, celý film vznikol „o 5 minút 12“. V júni, keď sme boli spoločne pod legendárnou cestou, sa Ľubovi Rybanskému splnil sen, no v septembri už zomrel… Som veľmi vďačný, že sme film natočili, pretože je spomienkou na skvelého človeka. Môže inšpirovať mnohých ľudí žiť tak, ako žil on. Pretože v živote sa za kadečím naháňame a jednoduché veci nám unikajú. On žil krásny, jednoduchý život.

Ako vznikol názov filmu?

Už som mal takmer hotový film s názvom Poézia nesmrteľnosti. Išiel som v aute a v rádiu dávali reláciu, kde hovorili o Einsteinovej teórii šťastia, ktorá sa na aukcii predala za neskutočné milióny. Doteraz som poznal len jeho Teóriu relativity, a tak ma to zaujalo. Celá teória spočívala v tom, že Einstein na zdrap papiera kedysi napísal dve vety, ktoré som použil aj na začiatku filmu, pretože tieto dve vety do bodky charakterizujú mladého Peťa a skromného deda Rybanského. Film som ihneď premenoval.

(k8)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.