„Trimce se“ – odkazuje festivalu fotograf Šaňo Luczy

Jeho životný príbeh by vydal na jeden veľmi atraktívny román. Rodák z Popradu, dnes 77-ročný horolezec, lyžiar, horský vodca, dobrodruh a fotograf Alexander Luczy jeho fragmenty rád vyprával kamarátom pri vínku. A keďže mali šťavu, vtip i pointu, kamaráti ho presvedčili, aby svoje príbehy vydal knižne. Napokon sa im podarilo „dokopať“ ho do toho a v roku 2005 vyšla Luczyho prvá kniha – Spomienky na Vysoké Tatry a exil. Niektoré bonmoty z nej v lezeckej komunite pod Tatrami priam zľudoveli. Treba dodať, že Šanika, ako ho kamaráti dôverne volajú, je horal telom i dušou. Vyrastal pod Tatrami, tu ho opantalo horolezectvo, tu špekuloval nad náročnými skialpinistickými prechodmi, tu to mal rád. Ruské tanky dali živelnému slobodomyseľnému človeku jasné ultimátum. Bez slobody nechcel žiť. Ušiel do sveta, pritúlilo ho Švajčiarsko. Tam sa z horolezca stal aj originálny fotograf. „Keď ma už nudilo stále vyvolávať ďalšie a ďalšie snímky z hôr, začal som sa v tmavej komore hrať s tým, čo som už mal odfotené. Montážou tak vznikali tak nové pohľady a hádam aj pointy,“ uviedol dávnejšie sveták, ktorého možno nazvať tulákom hôr. Približne tak pomenoval aj výstavu fotografií, ktorá mala nedávno premiéru v Košiciach a teraz ako sprievodné podujatie MFHF bude mať priestor v popradskom kine Tatran. V spojitosti s výstavou vyšla aj reedícia prvej Luczyho knihy. Keďže ju doplnil o nové state, dostala aj nový názov: Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr. Zohnať sa dá v športových obchodoch, v Poprade napríklad v Rysoch.  „Knihu som rozšíril viac-menej o švajčiarske state, ale je obohatená oproti prvej verzii aj o fotografie. Zatiaľ neviem, ako ju ľudia prijímajú, dúfam, že nebudú sklamaní,“ uviedol autor. Knihu i výstavu bol osobne otvárať pred mesiacom v Košiciach, meste svojich stredoškolských štúdií. „Fotím stále, ale vzhľadom na vek a zdravie sa do vysokých hôr už dostanem menej. Takže sa naďalej zabávam montážami. Nemyslím si, že robím výtvarnú fotografiu a už vôbec si nenamýšľam, že som umelec,“ s príznačným odstupom komentuje svoje aktivity Šanika. Výstava predstavuje jeho dokumentárne fotografie z tatranských začiatkov a osobného života, druhú sériu reprezentujú jeho typické montáže, v ktorých spája naoko nespojiteľné témy. Tak z nich naraz vyskočí vtip i pointa. Ako inak – provokujúca. „Som rád, že v mojom rodisku bude výstava a že je aj po 47 rokoch môjho exilu záujem o moju osobu i fotky.  Veď som odišiel ako vyhnanec a dve desaťročia som bol persona non grata,“ dodáva fotograf a horal, ktorý napriek zdravotným ťažkostiam so srdcom nestratil kontakt s horami. „V lete sme boli na mnohých peších túrach v švajčiarskej jure, v zime na lyžiach a uvidíme, ako to pôjde ďalej. Nádej umiera vždy ako posledná. Teším sa každý deň  z toho, že sa ráno zobudím a strávim ešte jeden krásny deň na tejto Zemi,“ uviedol večne aktívny tulák hôr a dodal pozdrav pre návštevníkov festivalu. „Želám všetkým dobré pobavenie na filmoch a tiež z pobytu v meste Poprad. V spišskom dialekte, ktorý je pre mňa krásnou spomienkou na bývalú domovinu, všetkým želám: trimce se!“

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.