Z diváka filmár… a dnes porotca

Z diváka filmár… a dnes porotca

Meno Rasťo Hatiar sa v popradských festivalových kruhoch objavuje pravidelne. Najprv sa festivalu zúčastňoval ako divák, neskôr začal do súťaže posielať filmy a vlani jeho Slepá dôvera získala Cenu za inšpiratívny príbeh. Tento rok sa režisér a kameraman, rodák z Liptova, zúčastňuje festivalu v úlohe porotcu.

Ako sa z filmára stane porotca?

Sám neviem, nikdy som nerátal s tým, že na tomto festivale sa raz ocitnem v úlohe porotcu. Možno tým, že som do tohto ročníka neprihlásil nijaký film, oslovila ma produkčná MFHF Denisa Šulcová s tým, že pôjdem do poroty. Ani mi nedala veľmi možností brániť sa…

Je XXII. MFHF tvojou prvou porotcovskou skúsenosťou?

Nie, vlani som bol v porote festivalu Horizonty v Trenčíne.

Aké to je – posudzovať filmy iných autorov?

Rozhodne je to zvláštny pocit – mám posudzovať prácu filmárov, z ktorých mnohí sú často na vyššej úrovni ako ja. Je to teda predovšetkým obrovská zodpovednosť, aby som hodnotil čo najobjektívnejšie, aby film, ktorému dám hlas, bol jedným z najlepších. Aby si ľudia po skončení festivalu a vyhlásení výsledkov nepovedali – preboha, to ako rozhodli?!

Ako porotca XXII. MFHF si si už väčšinu filmov prezrel, aká kolekcia sa zišla tento rok v Poprade?

Tento rok mimoriadne kvalitná. Ešte som nevidel úplne všetky filmy, ale už teraz je zrejmé, že mnohé kvalitou doslova vytŕčajú. Diváci sa majú na čo tešiť.

Čo je pre teba ako porotcu podstatné, čo by dobrý film mal mať, aby ťa zaujal?

Musí mať v sebe niečo viac, ako ostatné. Mal by presahovať rámec štandardu. Mal by byť  myšlienkovo bohatý, mať odkaz, posolstvo, alebo minimálne zaujať takou filmárskou technikou, ktorá presiahne všetky doterajšie filmárske postupy. Všímam si samozrejme aj výkony, ktoré film zobrazuje, aj príbeh, ale dobrý film musí mať čosi viac, akési fluidum, niečo, čo diváka chytí za srdce. Je pravda, že mnohé filmy sú si podobné, je ťažké vymyslieť zakaždým niečo nové. Občas sa však nájdu také, ktoré sa z bežných postupov vymykajú. Tie sú úspešné.

Ty osobne máš taký obľúbený, mimoriadny film?

Nechcem menovať konkrétne, ale je ich viac. V hlave mám stále zopár filmov, ktoré som videl možno aj pred 8-10 rokmi a stále si ich pamätám.

A pamätáš si, kedy si prišiel na popradský festival prvý raz v úlohe filmára?

To si pamätám presne, pretože pre mňa to bola výrazná méta. Bolo to v roku 2003 a vtedy sa dostal do súťaže môj krátky film o psích záprahoch. Pre mňa to bolo veľkým povzbudením, pretože najprv som chodil do Popradu ako divák a keď som začal filmovať, mojou métou bolo dostať film do súťaže. Potom som sem už s filmami chodieval pravidelne. Prišla ďalšia méta – túžil som, aby raz môj film uspel a vyhral nejakú cenu. To sa mi podarilo vlani, film Slepá dôvera získal Cenu poroty za inšpiratívny príbeh.

Bol to príbeh nevidiaceho chlapca Juraja Prágera, ktorý vystúpil s priateľmi na Mont Blanc. Tento rok Jurajove kroky viedli na Elbrus, v súťaži je o tom film Neviditeľná hora. Prečo si ho filmovo nespracovával ty?

Protagonisti príbehu ma oslovili, ale nemohol som ísť s nimi na Elbrus, z časových dôvodov. Druhá vec je, že už si z filmárskeho pohľadu neviem predstaviť nejaký dodatok o Elbruse. Tímu okolo Juraja som sa slušne poďakoval za ponuku, na filmovanie cesty na Elbrus si potom našli  Petru Geletovú.

Ako to, že tento rok nemáš v súťaži žiaden film?

Tak to vyšlo. Mal som ešte veľa práce s marketingom okolo filmu Slepá dôvera, posielal som ho po rôznych festivaloch, vysielala ho televízia a riešil iné veci. Nenašiel som ani takú silnú  tému, ktorú by som chcel spracovať. A v neposlednom rade – som aj rád, že mám trochu pauzu. Nechcem chrliť jeden film za druhým na úkor kvality.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *