Browsed by
Kategória: XXII. ročník

Aj film potrebuje vášeň

Aj film potrebuje vášeň

Festivalové filmy hodnotí aj Bob A. Schelfhout Aubertijn. Horolezec a v súčasnosti skôr odborník na horolezeckú históriu. Vo festivalovej porote sedí po prvý raz.

Aký má byť dobrý film z hôr?

Nie je dôležité, či si horolezec a sleduješ film o lezení alebo lyžuješ… Film musí mať príbeh, ktorý ťa chytí za srdce. Je to ako dobrá kniha, ktorú nevieš odložiť. Teda aj dobrý film je zmes vášne a strhujúceho príbehu.

Aké chyby filmári najčastejšie robia?

Často majú dobrý nápad, ale nemajú dostatočné skúsenosti alebo prax na to, aby urobili dobrý film, aby do toho dali tú potrebnú vášeň. Lebo práve vášeň je to, čo ťa núti ísť liezť alebo lyžovať, skúsiť dobrodružstvo… Niektorí  majú dobrý príbeh, ale chýba im schopnosť podať ho v zhustenej podobe. Filmár sa musí vyhnúť tomu, že sa ľudia začnú nudiť, že si povedia, idem radšej na záchod a vrátim sa o 15 minút, aj tak nič nezmeškám. To si ale vyžaduje zručnosť.  Keď si prvý raz sadneš na bicykel, môžeš si nabiť držku. To isté je to s písaním a nakrúcaním filmov, potrebuješ skúsenosť.  Ja ako divák chcem vďaka filmom rozumieť veciam, ktoré nepoznám a žasnúť nad aktivitami, ktoré bežne nerobím. V angličtine sa dobrému filmu hovorí „lahôdka pre oči“. Skúsim to v slovenčine: Pekné delikatesy optiky. Dobre som to povedal? To je ako s ananásom. Predpokladajme, že som ho nikdy nejedol. Môžem o ňom čítať obsiahlu knihu, nebudem vedieť, ako chutí. Najlepšie je skúsiť to. Tak je to aj s filmami a knihami. Je ťažké povedať, čo je dobré a čo nie, treba to vyskúšať na vlastnej koži a musí sa ťa to dotknúť.

Našiel si taký výnimočný film aj teraz na MFHF?

Ako porotca som nováčikom. Zoznam filmov, ktorý sme mali prezrieť bol dlhý. Očakával som 51 hodín sledovania, tak som si zadal domácu úlohu. Ešte doma som si vyhľadal  trailery, ukážky a celé filmy na youtube, aby som sa pripravil. Som lezec, dobrodruh, ale napríklad o lyžovaní nič neviem, Vo filmoch som videl  veľa vecí, o ktorých som nevedel nič. A videl som aj filmy, o ktorých ľudia v dobrom rozprávali a ktoré mi odporúčali. Určite tam ale bolo veľa prekvapení. Napríklad film, o ktorom som si nemyslel, že bude napínavý, no keď skončil, zostali sme len sedieť v nemom úžase. To bolo absolútne prekvapenie. Ale názov teraz nepoviem.

Občas prehovoríš poľsky, kde si to pochytil?

Hovorím holandsky, anglicky, francúzsky, nemecky, španielky, taliansky… Spolupracujem s Bernadette McDonald, robím výskum pre jej knihy z histórie lezenia, kontrolujem faktografiu, ona píše, ja som len pomocníček. Vždy ma zaujímali poľskí lezci, vyhľadával som informácie v poľských materiáloch a získaval kontakty. Keď mi Poliaci posielali materiály, väčšina bola v poľštine. Jediné slová, ktoré v poľskom jazyku ovládam, sú tie,  ktoré súvisia s lezením.

V čom vidíš zmysel takýchto filmov?

Poviem to takto. Ak sa opýtaš niekoho, kto má zajtra zomrieť, čo urobí s ďalším dňom, nikto neodpovie: od 9-tej do 17-tej budem v práci a potom pôjdem domov. V skutočnosti by odpovedali: Chcem ísť do Japonska a vyliezť na Fuji, chcem liezť, učiť sa lyžovať, ísť do Ánd, do púšte…. Na rozdiel od ľudí z krajín tretieho sveta my žijeme bezpečné životy v svojom komforte a doma nás čaká teplá posteľ. Nikto nás však nikdy nenaučil, kým v skutočnosti sme.  Keď pôjdeš do púšte, alebo do Himalájí, tam sa ukáže, kto si. Bol som na mnohých kopcoch, kde som nedosiahol vrchol, ale zato mám desať prstov a stále žijem… Radšej sa stokrát z hory vrátiť, ako tam ostať zostať navždy… Dobrodružstvo nám v našej veľmi pohodlnej spoločnosti ponúka možnosť zistiť o sebe, kto sme. Je veľa ľudí, ktorí nelezú, prídu na tento festival, pozrú si film a povedia si – chcem liezť, chcem zažiť dobrodružstvo… Lebo do hrobu si nič z hmotných statkov nezoberieš. Ale dobrodružstvá ostávajú v srdci, tie ti nikto nevezme.

Polárnik Valušiak je pre filmára Barabáša mimozemšťanom

Polárnik Valušiak je pre filmára Barabáša mimozemšťanom

Meno Petra Valušiaka je dobrodruhom a cestovateľom dobre známe. Je to človek, ktorému sa (spolu s tromi Rusmi) podarilo prejsť bez cudzej pomoci od brehov Ruska naprieč zamrznutým morom Arktídy cez severný pól až k brehom Kanady. Ďalšou výzvou je pre neho Antarktída. Viackrát sa ju pokúšal prejsť cez južný pól. Filmár Pavol Barabáš o jeho  dobrodružných cestách nakrútil už viac filmov, tým zatiaľ posledným je Polárnik. Uvidíte ho dnes v bloku o 21. 00 h.

„Peťo Valušiak je pre mňa slovenský mimozemšťan. Poviem len taký zážitok, boli sme spolu v Antarktíde, zima asi tak mínus 40 stupňov, ja plný obáv – a pozriem na Peťa, čo vidím? V jeho tvári čítam čosi krásne, taký ten výraz – konečne doma! To teda fakt nie je bežné, on musí byť mimozemšťan,“ smeje sa filmár, ktorý s Valušiakom nakrútil koncom 90-tych rokov úspešný film 118 dní v zajatí ľadu. Neskôr spolupracovali na viacerých projektoch a absolvovali aj spoločnú cestu po Antarktíde a výstupom na Mt. Vinson. O tom bol film Neznáma Antarktída (r. 2007). „Peter sa do Antarktídy dostal viackrát, vytýčil cestu naprieč antarktickým plató. Sám putoval 2 200 km s 200-kilovými saňami a aj keď prechod nedotiahol do konca, ukázal iným, že sa to dá, ukázal im cestu,“ s obdivom k Valušiakovej posadnutosti antarktickým dobrodružstvom hovorí dokumentarista Barabáš. Na cestu ho Barabáš vystrojil kamerou. Zábery z nej použil vo filme Polárnik. „Nepoznám nikoho podobného ako je Peťo, a to mám dosť známych vo svete cestovateľov, dobrodruhov a outdoorových športovcov. Je naozaj výnimočný a jeho výkony tiež. Aj o tom chce byť môj film. Snažím sa odkryť nielen Petrovu cestu Antarktídou, autenticky odhaliť neznámy antarktický svet, ale tiež sa chcem ponoriť do utajeného sveta myslenia polárnika,“ dodal Barabáš.

Film Polárnik nie je Barabášovou horúcou novinkou, videli ho už diváci tohtoročného bratislavského festivalu Hory a mesto.

Správičky vol. 2

Správičky vol. 2

Včera sa aj spievalo

Včera sa v hlavnej premietacej sále vari po prvý raz za históriu festivalu spievalo. Happy birthday. Petrovi Hámorovi. Na úvod jeho besedy a multimediálnej prezentácie o úspešnom výstupe na Shisha Pangmu odznela totiž informácia, že na túto najnižšiu osemtisícovku po prvý raz vystúpili horolezci v roku 1964. A to je rok, kedy sa Peter narodil. V septembri teda oslávil okrúhliny a práve k nim mu diváci spevom a potleskom poblahoželali. Potom sa už započúvali do jeho tradične vtipného komentára k obrázkom z výstupu. V besede sa diváci vypytovali a padli aj nezvyčajné otázky. Tak sme sa dozvedeli, že Peter Hámor vlastne nikdy topánkou nešliapol na skutočný vrchol hory. „V tomto kúte sveta je to posvätné miesto, sídlo Bohov. Vrcholu sa dotýkam maximálne rukou,“ vyslovil sa Peter Hámor.

Vychytený je najmä víkend

Máte ešte lístky? Najčastejšia otázka divákov, ktorí si telefonicky rezervovali miesta na jednotlivé premietacie bloky. „Ako vždy, najväčší záujem bol o lístky na piatok, sobotu a nedeľu. Mnohí sa špeciálne pýtali na Barabášove filmy. Vlani sme prvý raz museli  v Dome kultúry otvárať aj balkón, všetci chceli vidieť práve Barabáša,“ uviedla Eva Javorská z pokladne MFHF. Teší ju aj záujem škôl o ranné projekcie pre žiakov. „Od piatku premietame večerné projekcie aj v popradskom Dome kultúry. Lístky sa predávajú priamo tam hodinu pred prvým predstavením. Inak naša pokladňa vo festivalovom centre, teda v budove MsÚ v Poprade je otvorená od 8-mej rána do 21.30 h Myslím, že sa nikto nemusí báť, že sa na festival nedostane. Ak nebudú lístky do hlavnej sály, môže ísť do Domu kultúry,“ dodala Eva Javorská. Každá z popradských premietacích sál má kapacitu takmer 390 miest.

Porotkyňa Tamara: Dobrý film by sa mal dotknúť aj srdca

Porotkyňa Tamara: Dobrý film by sa mal dotknúť aj srdca

Trojčlennú medzinárodnú porotu zdobí aj žena, Poľka Tamara Styś Zaluska. Sama je zanietenou  alpinistkou, na svojom konte má aj pozoruhodné himalájske výkony. Okrem iného vystúpila na Gasherbrum II, na K2 sa dostala do výšky 8 000 m. Je partnerkou filmára a horolezca Dariusza Zaluskeho (na MFHF býva pravidelným hosťom). Dôverne teda pozná, aké ťažké je urobiť naozaj dobrý film.

Pozeráš na súťažné filmy očami lezkyne, alebo čo predovšetkým hodnotíš?

Pre mňa osobne nie je podstatný len výkon, ale predovšetkým zámer, ktorý mal režisér a celý filmový štáb na mysli. Vo filmoch hľadám niečo, čo by ma prekvapilo, zaujalo, zaskočilo, niečo, čo by mi v pamäti zostalo dlhšie. Najviac ma osloví taký film, na ktorý potom dlho myslím, film, ktorý ostane v hlave a v srdci.

Bola si už v porote iných festivalov?

Nie, toto je moja prvá porotcovská skúsenosť.

Čo by si odkázala filmárom, akých chýb sa majú vyvarovať?

Myslím, že stále je veľa filmov, ktoré popisujú históriu konkrétnej výpravy. Ja viem, že je ťažké nájsť dobrú tému na film. Samozrejme, dokumentovanie výprav a historicky vážnych  výkonov je potrebné (aby sa ľudia dozvedeli, čo sa podarilo dosiahnuť). Myslím si však, že je dôležité hľadať akýsi ďalší rozmer, niečo ako doplňujúci príbeh, nielen to, že sme išli, vyšli a vrátili sme sa. Takže toho nech sa vyvarujú. Je to ťažké, ale treba to skúšať.

S manželom – filmárom sa doma rozprávate o filmoch, radíš mu?

Samozrejme, keď Darek pracuje na nejakom filme, pozerám desiatky, možno stovky rôznych verzií a viem, že je to veľmi ťažká práca. Veľmi si cením, že ľudia sa snažia. Viem, že každý film si vyžiadal veľa úsilia, energie a roboty a preto sa to aj ako porota snažíme doceniť.

Hádať sa dá aj v šiestich tisícoch

Hádať sa dá aj v šiestich tisícoch

Tvoria možno trochu zvláštny pár. Príznačné pre túto manželskú dvojicu z Talianska je, že sú večne na cestách. Hovorievajú, že kočujú ako Cigáni. Najčastejšie sa pohybujú medzi Talianskom a Himalájami. Nives Meroi a Romano Benet sú horolezci. Spoločne už dosiahli (okrem iného) aj dvanásť zo štrnástich osemtisícových vrcholov. O tomto netradičnom manželstve sa môžete dozvedieť viac na dnešnej besede. Na XXII. MFHF ich privítame (v piatok 10.10.) v hlavnej sále na MsÚ o 18.00 h.

Nives a Romano sú predovšetkým horali. Nie však takí, čo žijú v meste a raz do roka si idú do kopcov vyčistiť hlavy. Oni horami a v horách žijú nonstop. V Himalájach lezú ťažké cesty naľahko, sami, bez podpory nosičov, bez fixných táborov a samozrejme, bez kyslíka. „Vedel som o nich už dávno, najmä o Nives sa veľa písalo v rokoch, keď sa takpovediac súťažilo, ktorá zo žien bude mať prvá Korunu Himalájí. Teda, súťažili skôr médiá, Nives určite nie. Vedel som, že Nives a Romano sú špičkovými lezcami, skúšali v zime vystúpiť na Makalu, na K2 to skúšali zo severu a čiastočne novou cestou, samé odvážne projekty. Keďže máme v Nepále rovnakú agentúru a mali sme v roku 2012 rovnaký cieľ, Kančendžongu, ocitli sme sa na spoločnej výprave,“ spomína slovenský horolezec Peter Hámor. Vďaka osobným kontaktom sa tak aj podarilo tento pár, ktorý zásadne po festivaloch a besedách nechodí, presvedčiť na návštevu Popradu. „Skutočne sú to veľmi príjemní a nekonfliktní ľudia a hoci predstavujú svetovú lezeckú špičku, zostali skromní,“ poznamenal Hámor. Ich spoločný cieľ, vrchol Kančendžongy v roku 2012 nevyšiel ideálne, napokon na vrchol vyšiel len Peter Hámor. „Preto som sa na jar tohto roku neskutočne tešil, keď som sa dozvedel, že sa im to teraz podarilo,“ dodal.

Nives a Romano si v horách a spoločne preskákali už kadečo. Nives často spomína, ako pri pokuse o zimný výstup na Makalu besneli živly, 30 dní trávili len v základnom tábore, víchrica im nedala ani spať, ani chodiť a dokopy trikrát sa pokúsili o výstup. Došli do výšky okolo 7 000 metrov, vietor s rýchlosťou 280 km/h ich zrážal z nôh. Navyše, Nives si zlomila nohu. Dva dni ju Romano znášal do základného tábora. „Človek musí zostať pokojný a nestratiť pozitívne naladenie. Myslím, že mentálnej sily mám dosť, ťažké podmienky a zlé počasie ma nemôžu zlomiť,“ vyjadrila sa dávnejšie Nives. Podľa jej slov je Romano fyzicky silnejší, možno technicky dokonalejší lezec, vždy ide popredu. Na vrchole Lhotse na ňu čakal dokonca dve hodiny.  To už ale u Nives  postupoval opuch mozgu a Romano jej vtedy zachránil život.  Ako správni manželia, vedia sa pohádať aj v kopcoch. Podľa Nives vždy kvôli hlúpostiam ako je napríklad neuprataný stan. „Naša najvyššie položená hádka bola pod Nanga Parbatom vo výške 6 800 m. Vyššie sme sa už hádať nemohli, dochádzal nám dych…“ tvrdila Nives. Títo výnimoční horali z Talianska hovoria, že Himaláje, himalájizmus nie je ich záľubou, je to jednoducho spôsob života. Príďte si pozrieť ich rozprávanie o zvláštnom horolezeckom manželstve – dnes, v priamom prenose J.