Rok príprav v znamení expedície

Rok príprav v znamení expedície

Nohy pod dekou, teplo domova či filmy počas pracovnej prestávky. Aj taký bol 28. ročník festivalu. Pre organizátorov bol náročnou skúškou, ktorú napriek všetkému zvládli. Hoci si mnohí online premietania pochvaľovali, iní len z povinnosti hľadali výhody neosobnej formy festivalu. Tento rok vyšli v ústrety obom skupinám divákov – tým, ktorí na festival nemôžu pricestovať, ako aj tým, ktorí sa tešia na októbrové stretnutia s priateľmi a filmové projekcie, zaujímavé besedy a výstavy.

Minuloročný festival sme strávili individuálne. Stálym návštevníkom chýbala nezameniteľná atmosféra, projekcia na veľkom plátne a vôňa kinosál. Ako na posledný rok spomínajú manželia Hámorovci, hlavní organizátori festivalu?

Marika: Prípravy na minulý ročník boli náročnejšie – opatrenia sa menili zo dňa na deň. Festival je o fieste, a tak nám veľmi chýbal kontakt s divákmi, filmármi, porotcami, no nemali sme inú možnosť. Tento rok sme pripravili dve varianty – pre online aj klasické premietanie. Preto verím, že aj napriek obmedzeniam zažijeme neopakovateľnú atmosféru. Čo sa týka samotných príprav, nemení sa, či sme online alebo naživo – s výberom filmov máme rovnako veľa práce. No pri online forme sme mali viac starostí vybaviť povolenia na premietania, menili sa aj podmienky a poplatky…

Začiatkom marca Peťo odletel do Himalájí – dokončiť expedíciu, kde nás rok predtým otočil Covid – prijaté nariadenia. Prvý mesiac, na aklimatizačnej časti som bola s ním a začiatkom apríla som odletela domov. Potom začali prípravy na festival.

Peťo: Od MDŽ po MDD som bol na expedícii. Po dlhých, asi 9 rokoch, sme boli počas aklimatizácie okolo Annapurny – posledné roky sme chodievali častejšie okolo Manaslu. Po prílete do Nepálu bola nutná povinná karanténa, no všade bolo málo ľudí, a tak sme si to užili. V apríli išla Marienka domov a my sme išli s Mariusom a Horiom pod Dhaulágirí – pod náš severozápadný hrebeň. Počas lezenia sme boli izolovaní od diania vo svete. Vyliezli sme si našu „stienku“ (pozn. najnáročnejší úsek ich prvovýstupovej línie), odkiaľ sme prešli po hrebeni do 7 000. Tam nás počas záverečného, vrcholového výstupu, zasypala lavína… Zobrali sme všetko, čo nám ostalo a rozhodli sme sa vrátiť… V Nepále bol už tvrdý lockdown – všetko pozatvárané, nič nelietalo… Napokon som odletel vďaka Španielom, ktorí do Nepálu viezli humanitárnu pomoc.

A čo o rok? 

„Cestu máme v podstate celú vylezenú – preliezli sme najťažší úsek takmer pod vrchol – chýba nám dotiahnuť posledných 1 000 metrov, čo je otázka jedného, max. dvoch dní. Kľúčové miesto, pre ktoré tento hrebeň ešte nikdy nebol prelezený, sa nám podarilo preliezť už v roku 2019, tento rok sme sa dostali zas o niečo vyššie. Takže uvidíme… plánov je veľa,“ uzavrel Peter.  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.