Meno Pavol Barabáš sa s Medzinárodným festivalom horských filmov spája už od jeho 2. ročníka, kedy sem prvýkrát prihlásil vlastný film. Odvtedy svojimi filmami pravidelne obohacuje ponuku festivalu. Tento slovenský cestovateľ a významný režisér za ne v priebehu rokov získal viac ako 250 ocenení a v rozhovore nám priblížil aj jeho najnovší dokument Svetozár Stračina.

Vaše filmy sú už roky neoddeliteľnou súčasťou Medzinárodného festivalu horských filmov. Ako vnímate tento fakt a festival samotný?

Myslím, že hlavne vďaka tomuto festivalu ma nadchlo venovať sa filmom o horách a prírode. Hneď na 1. ročníku ma okúzlil film austrálskeho režiséra Michaela Dillona Od mora k vrcholu Everestu. Vtedy som si povedal, že by som chcel vytvoriť horský film, ktorý by sa dostal na tento festival. Hneď na druhý rok som prihlásil dokument  Karakoram Highway. Odvtedy sa už pre mňa stalo tradíciou, že sa každoročne s filmami zúčastňujem festivalu. Za tých 25 rokov to bolo skoro 40 filmov, čo asi naznačuje môj vzťah k festivalu i popradskému publiku.

Môžete o niektorom z Vašich filmov povedať, že je Váš obľúbený? Prečo?

Mňa napĺňa proces tvorby, samotného kreovania filmu. To ma úplne pohltí, spaľuje. Keď je film hotový, prestane ma zaujímať, púšťam ho do sveta, aby si sám hľadal vlastnú cestu k ľuďom. Emocionálne sa potrebujem rýchlo od neho odpútať a nahradiť ho ďalšou tvorbou.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom s vášňou pre hory?

Všetky veľké rozhodnutia som urobil v horách, v tichu a samote. Hovorí sa: „Čím vyššie vyjdeš, tým ďalej dovidíš.“ Mne ten nadhľad pomáha zbaviť sa balastu, ktorý je všadeprítomný okolo nás.

Tento rok predstavíte na festivale Váš nový film s názvom Svetozár Stračina. Vedeli by ste nám ho priblížiť?

Snažím sa pozerať na hory očami spoločenstva, ktoré pod nimi žije. Je to akási cesta do duchovného sveta krajiny. Pochodil som kus sveta, spoznal mnoho kultúr, nakrúcal som zanikajúce prírodné kmene, navštívil krajiny, ktoré už medzičasom prišli o svoje jedinečné tradície a stratili vzťah k svojej zemi. Zažil som stret kultúr i etniká s vyhasnutými očami, ktoré prevalcoval globalizačný valec. Práve preto sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí aj prostredníctvom tradícii odkrývajú nové pohľady na nás samých. Pri hudbe Svetozára Stračinu som si uvedomil, že on hľadal a zachytával esenciu, ktorá nám dáva pocit spolupatričnosti s touto krajinou. Bol to výnimočný umelec, ktorý sa spoľahlivo vymyká akémukoľvek „priečinkovému“ zaradeniu. Skladateľ, ktorého hudobné kompozície nadchýnajú aj tých, ktorí sa folklóru vyhýbajú.

Kde ste čerpali inšpiráciu pri jeho tvorbe?

Svetozár Stračina chodil po dedinkách Slovenska a hľadal tie drahokamy, ktoré nás spájajú s minulosťou cez hudbu. Bol veľmi múdry a vzdelaný. Vedel správne pomenovať mnohé javy v spoločnosti. Jedna jeho myšlienka ma veľmi zaujala: „Tradičnú kultúru môžem akceptovať, alebo nevšímať si ju. Tým ale ochudobním iba seba, lebo ona bude tradíciou ďalej. Ja ostanem bezdomovcom, ostanem iba človekom do počtu. Ale bez koreňov. Na takých vo svete striehnu, lebo takí ľudia do počtu sa dajú ľahko ovládať, dajú sa ľahko riadiť.  Človek bez vzťahu k tradíciám nemá na čo nadväzovať. Človek bez kultúry môže produkovať a množiť iba nekultúrnosť.“ To bol aj dôvod, prečo som sa do tohto filmu pustil, pre vzťah k našej krajine.

Je niečo týkajúce sa vašej tvorby, čo by ste s odstupom času spravili inak?

Nie, lebo neúspechy vás naučia viac. Možno mi je odstupom času ľúto, že som z mnohých expedícii neurobil film, ale to by zas nevznikli iné filmy, práve zo slovenského prostredia, ktoré si myslím, že sú v mojej tvorbe najpodstatnejšie.

(Táňa)