Úlohu porotcu na Medzinárodnom festivale horských filmov si mohol vyskúšať už minulý rok. Český novinár, spisovateľ, kameraman a priekopník snowboardingu v Česku, Boris Hlaváček, sa podelil v krátkom rozhovore o svoje očakávania a dojmy z tohto ročníka festivalu.

 

V porote Medzinárodného festivalu horských filmov ste sa objavili už minulý rok, viete nám teda povedať, aké sú vaše očakávania pre tento ročník?

Najviac som zvedavý na nové filmy slovenských filmárov (dúfam, že nejaké budú), pretože sú skutočne svetoví a vždy ma niečím novým milo prekvapia. Dúfam tiež, že sa objaví viac filmov ukazujúcich nielen krásu hôr, vody, oblakov, ale predstavia nám silu ľudskej vôle, nevzdávania sa a hlavne – a to patrí k horám – nesebeckosť, ľudskosť, obetovanie sa pre druhých, skromnosť. Rovnako uvedomenia si, že príroda je niečo viac ako my ľudia. Tiež sa teším na stretnutie s organizátormi festivalu, ktorí sú skvelí. Obdivujem Mariku i Petra Hámorových nielen za skvelú organizáciu festivalu, ale aj za ich ľudský a srdečný prístup k druhým. Peter, ktorý je svetovou horolezeckou legendou, je obdivuhodný aj pre jeho skromnosť – práve tá by mala ísť príkladom všetkým. Hádam si to účastníci festivalu všimnú a vezmú ako príklad.

Vybrali ste si už spomedzi súťažiacich filmov svojho favorita? Čo by mal podľa vás víťazný film spĺňať?

To som už trochu načrtol v minulej odpovedi. Človek môže vyhrať sám nad sebou, nad iným človekom, ale nikdy nie nad prírodou. Aj keď vylezieme na horu alebo splavíme divokú rieku, neznamená to, že sme nad nimi vyhrali. Najväčší ľudia – tí, ktorí niečo dokázali – sú tí najskromnejší. A filmy ukazujúce tieto vlastnosti patria medzi moje obľúbené. Mám rád filmy, ktoré mi predstavia niečo alebo niekoho nového tak, že po ich pozretí sa mi isté momenty vryjú do pamäte a musím o nich premýšľať alebo si niektoré pasáže ešte dlho v duchu prehrávam.  

Čo vo vás vzbudilo vášeň k horám?

Tá vášeň je rodová. Maminka, teta i strýkovia liezli po skalách a po horách. Boli súčasťou takzvanej Skaláckej partie, partie z Českého raja. Boli medzi nimi aj naši najlepší horolezci ako Radovan Kuchař, Bohouš Svatoš, Olda Kopal a ďalší. Maminka ma so sebou do hôr vozila a všetci jej spolužiaci boli mojimi strýcmi. Občas ma priviazali k stromu, nechali mi tak päť metrov voľného lana, aby som sa nezatúlal, a oni spokojne liezli. Dokonca prvá Československá úspešná himalájska expedícia v roku 1969 na Annapurnu mala sklad potravín u nás doma, pretože strýko Jiří Šimon bol jej účastníkom. Tiež môj bratranec, Honza Šimon, s ktorým som sa delil o lezecký materiál a s ktorým som býval v jednom byte, sa stal jedným z našich najlepších horolezcov. Bohužiaľ, zahynul po jeho prvovýstupe na Dhaulaghiri presne v deň mojich 30. narodenín. To je moja tienistá horolezecká spomienka.

Čo sa vám na Slovensku najviac páči?

Slovensko mám ako celok veľmi rád. Ťažko môžem vybrať nejaké miesto. Môj tatíček bol z politických dôvodov na vojne pri PTP (Pomocný technický prápor), ale pretože bol muzikant, tak bol odvelený do Košíc, kde hral v divadle a ja som sa hneď po narodení v roku 1954 odsťahoval za ním a spoločne sme potom bývali v košických kasárňach. Neskôr sme na Slovensko jazdili za tatíkovými kamarátmi, s ktorými slúžil na vojne alebo ktorých poznal zo spoločných skautských táborov. Sám som začal jazdiť do Tatier v šestnástich rokoch, kedy som sa už naplno venoval horolezectvu. Často som v piatok utekal zo školy z poslednej hodiny, aby som stihol vlak do Popradu, kam sme prichádzali v sobotu skoro ráno, potom hurá do hôr a v nedeľu cez noc zase späť domov, aby som v pondelok stihol školu. Ešte v minulom režime emigroval slovenský kamarát snowboarder Peter Kisz do USA a aby mohol jazdiť na majstrovstvách sveta, vyrobil som z linolea fiktívnu pečiatku Československej snowboardovej asociácie (ktorá vtedy vôbec neexistovala) a na písacom stroji som napísal, že Peter je reprezentantom ČSSR. On potom mohol jazdiť na svetových pretekoch. Za odmenu v roku 1990 pozval na Chopok troch najlepších svetových snowboarderov – každý z nich bol niekoľkonásobným majstrom sveta, a my sme s nimi zažili parádny snowboardový týždeň. Tých skvelých spomienok na Slovensko mám omnoho viac a rád sa sem vždy vraciam. Tak ako na váš festival.